história nám teda nedáva manuál, ktorý by sme mohli jednoducho aplikovať, predstavuje však zdroj poučenia prostredníctvom analógií. A tak ako v roku 1948, aj dnes platí, že naše domáce, lokálne dianie má širší, svetový kontext. Ak teda hľadáme nejaké poučenia z februárových udalostí roku 1948, nezaškodí, ak si aspoň v niekoľkých odsekoch pripomenieme práve tento širší kontext: aspoň niektoré významné črty príbehu komunizmu, jeho expanzie aj jeho porážok. A to tiež so zreteľom na jeho dnešné rezíduá či priamu prítomnosť v iných častiach sveta aj po páde komunistických režimov v našej časti Európy a následnom definitívnom rozpade ZSSR v roku 1991.

Na príbeh komunizmu možno nazerať z rôznych uhlov pohľadu. Môžeme študovať geopolitickú mapu šírenia komunistických či s komunizmom spriaznených režimov, zaoberať sa príbehmi jednotlivých prevratov či revolúcií. Možno sumarizovať najrôznejšie mená a čísla, fakty a kauzálne vzťahy. To všetko však neposkytne dostatočný podklad pre kritické porozumenie, pokiaľ pri tom nevenujeme adekvátnu pozornosť aj dejinám komunistickej idey.

najskôr dve tézy

Ako už bolo naznačené, komunizmus je aj nie je minulosťou. Prvú časť jeho príbehu, ktorú môžeme zasadiť (hoci nikdy nie celkom jasne ohraničene) do doby od boľševického zabratia Zimného paláca v roku 1917 po oficiálny koniec sovietskeho režimu v roku 1991, by sme mohli nazvať aj tak, ako historik François Furet (1927 – 1997) nazval svoju knihu o dejinách idey komunizmu: Minulosť jednej ilúzie.