po druhej svetovej vojne sa začala Európa postupne rozdeľovať na dva bloky. Základy toho západného tvorili liberálna demokracia a voľný trh, zatiaľ čo toho východného socializmus a ekonomické plánovanie. Svet sa rútil do novej vojny, tentoraz „studenej“, ktorá mala rozhodnúť o budúcej podobe medzinárodného poriadku. Západné demokracie si uvedomovali, že musia spolupracovať, aby zabránili šíreniu komunizmu a zabezpečili svoju prosperitu, rozhodli sa preto založiť medzinárodné organizácie, ktoré im mali umožniť ďalší slobodný rozvoj. Tak vznikla Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu (OEEC), NATO a napokon aj Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, predchodca dnešnej Únie.

Na východnej strane kontinentu sa na tieto iniciatívy pozerali spočiatku s nevôľou, neskôr aj so závisťou. Lídri komunistických štátov sa však dohodli, že si založia vlastné medzinárodné organizácie, ktoré by tým západným konkurovali. V januári 1949 preto vznikla Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), ktorá zabezpečovala hospodársku spoluprácu medzi krajinami východného bloku a ktorej cieľom bola ich „socialistická“ ekonomická integrácia.

západ vs. východ 

Základným stavebným kameňom východného bloku boli spočiatku dvojstranné zmluvy. No pod vplyvom vývoja na Západe začali v Moskve svoju politiku prehodnocovať. Spojené štáty a ich spojenci budovali od konca druhej svetovej vojny svoj aliančný systém na princípoch multilateralizmu, ktorý oproti bilaterálnemu, dvojstrannému vzťahu ponúka demokratickejší rámec a po formálnej stránke poskytuje menším partnerom rovnocenný hlas v dôležitých otázkach.

Na multilaterálnych základoch vzniklo 4. apríla 1949 podpisom Severoatlantickej zmluvy NATO, ešte predtým v apríli 1948 OEEC a v apríli 1951 napokon aj Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ. Na východnej strane kontinentu pozorovali integráciu liberálnych demokracií s obavami, ale zároveň aj so záujmom, ktorý sa prejavil snahou o jej replikáciu.