dnes to skoro vyzerá, že neochota spolupracovať, dôverovať tomu druhému, patrí k našim národným vlastnostiam. Je to aktuálna vec, alebo sa to so Slovenskom tiahne historicky?
Je to aktuálna vec a má to veľmi silné historické zázemie – je to možno jeden z najvýznamnejších historických stereotypov správania sa slovenského národa od 19. storočia. Je to spôsobené niekoľkými faktormi: Po prvé, Slovensko nebolo nikdy, a ani v moderných dejinách Európy až do roku 1993, samostatným štátom. Bolo vždy súčasťou nejakého súštátia, najmä habsburského, rakúskeho a od roku 1867 uhorského, a po oku 1918 československého, s krátkou vazalskou pauzou vo vzťahu k Nemeckej ríši, ktorú možno len ťažko nazvať samostatnosťou. Teraz je Slovensko samostatným štátnym útvarom, ale to, že sme boli historicky fakticky vždy súčasťou súštátia, vlastne znamenalo, že ten štátny útvar len málo ľudí chápalo pri jeho vzniku v roku 1993 ako svoj štát.
Pritom v Uhorsku, v Rakúsko-Uhorsku aj v Československu vždy existovali elity, ktoré boli súčasťou štátnych inštitúcií, ale bolo ich málo. V skutočnosti väčšina ľudí nebrala svoje osobné postavenie ako účasť na tvorbe štátu a spoločnosti, ale ako niečo cudzie. Vo výsledku sa to prejavovalo tak, že sa väčšina málo a zle starala o veci verejné, o to, čo bolo spoločné, a ak sa o ne aj starala, vždy iba tak akosi „bodovo“: čiže v tejto aktivite u väčšiny nikdy neexistovalo vedomie historickej súvislosti a väčšina takúto aktivitu nepovažovala za súčasť svojej zodpovednosti. Povedal by som, že jeden zo základných historických stereotypov bol prispôsobiť sa.
prispôsobiť sa tak, aby z toho mal človek nejakú výhodu?
Áno, to znamená nepodieľať sa na tvorbe historických zmien, ale prispôsobiť sa im a pokúsiť sa z toho pre seba získať čo najviac. Toto je ak aj nie najväčší historický stereotyp, tak určite jeden z najväčších stereotypov v dejinách Slovenska.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.