v rozhovore sa dočítate aj:
- aké si dal predsavzatie po odchode z detského domova,
- aká bola jeho cesta k najvyššej nepedagogickej funkcii,
- ako riešili problémových utečencov,
- prečo opadá chuť bežných ľudí pomáhať.
od prvých dní pomáhate v prvej línii utečencom na hotspote vybudovanom na vysokej škole v centre bratislavského Starého mesta, prešli ich cez vás už tisíce. Ktorý príbeh sa vás najviac vnútorne dotkol?
Tých príbehov čo som si vypočul sú stovky a mnohé si už ani nepamätám. Aktuálne v našej ubytovni pre utečencov zriadenej na vysokoškolskom internáte býva rodinka, ktorá ešte v roku 2014 utiekla z Donbasu, kde im zničili dom, a pred dvoma týždňami ušli znova z Mariupolu. V správach pred pár dňami náhodou videli svoj dom celý zbombardovaný. Zrútili sa rodičia aj syn, museli sme im zavolať psychologičku, ktorá vie po ukrajinsky. Ich šesť ročný syn chodí každý deň do nášho detského centra, ktoré sme v jednej učebni pre matky s deťmi zriadili a odvtedy vôbec nerozprával. Dokonca ani nič nechce, hračky ani sladkosti. V nedeľu som ich preto vzal do bratislavskej ZOO, až tam sa v pavilóne opíc začal konečne trocha usmievať. Nevedel sa štyridsať minút odlepiť od skla, nikto sme mu nepovedali ani slovo a trpezlivo sme čakali, kým sa tým pohľadom nenasýti a nepovie nám, že môžeme ísť ďalej. Mnohí Ukrajinci naozaj utekajú z tých najhorších podmienok, aké si nevieme tu na Slovensku ani len predstaviť. Najviac ich je s takýmito ťažkými príbehmi u nás Charkova a Mariupola, menej ich je z Kyjeva. Niektorí utečenci sa od nás už dokonca vracajú na Ukrajinu do miest, odkiaľ sa stiahli ruské vojská.
vy sám ste vyrastali v ťažkých podmienkach problematickej rodiny a detského domova. Je táto skúsenosť dôvodom, prečo dnes na vysokej škole kde pracujete ako kvestor organizujete humanitárnu pomoc pre tisícky ľudí na úteku?
Áno. Po smrti môjho otca to moja matka nezvládala a raz nás vyprevadila do školy a odišla, už nás odtiaľ nevyzdvihla. Bola za to aj vo väzení. Ostali sme na ulici s bratom aj sestrou. Už predtým, keď žil otec, sme žili veľmi chudobne a len sme prežívali. Nemali sme väčšinou na Vianoce darčeky, ale vždy tie Vianoce aspoň nejaké boli.
Otec zomrel na ťažkú chorobu, bol v nemocnici asi tri mesiace, ale už nebola nádej, aby sa z toho dostal. Rodičia nemali ani dobrú prácu, otec veľa pil a mali sme aj klasické rodinné problémy, ktoré súviseli s nedostatkom peňazí. Vďaka tomu, čo som zažil, som chcel žiť ináč ako oni, byť lepší ako oni. Tá túžba byť lepším ma ženie k tomu, aby som pomáhal. Je to niečo, čo mám v sebe až bytostne. Preto sa ma utečenci veľmi dotýkajú, cítim, že je mojou povinnosťou pomôcť im nezostať bez domova.
udržiavali ste s matkou nejaký kontakt? Kam odišla, keď vás opustila?
Nie nikdy, raz nás pozvala na návštevu do väzenia. Išli sme všetci, ale dovnútra išli iba súrodenci. Ja som to nezvládol, čakal som v aute.
Utiekla s nejakým cudzím chlapom. Potom ju polícia vypátrala, lebo zanechať deti bol vtedy aj dnes trestný čin, tak si nejaký rok odsedela a potom žila s priateľom na ubytovni v Bratislave. Párkrát sme sa stretli v mojej dospelosti. Súrodenci sa presťahovali do Bratislavy blízko k nej, ale ten vzťah už nebol dobrý, že by som matku s láskou privítal. Ten vzťah bol odmeraný, nedokázal som jej úplne odpustiť. Zomrela v roku 2007. Mala 60 rokov a zomrela na rakovinu.
ako sa vyvíjal váš život v detskom domove a ako ste žili potom, keď ste z neho odišli? Pomohol vám život v domove alebo skôr uškodil?
Pomohol v tom, že ma vždy niečo hnalo a ženie vpred, že som ten život chcel prežiť lepšie, ako moji rodičia. Fakt som sa snažil a v štrnástich som začal s prvou brigádou. Počas strednej školy som bol cez týždeň na internáte a cez víkend v robote. Robil som u stolára, budovali sme penzión. Bol som vyučený stolár s maturitou a po skončení som sa dostal pracovať a bývať do nadácie Dedo, ktorá sa venovala dospelým odídencom z detských domovov. Bolo to také štartovacie zariadenie po škole a tam som sa rozhodol venovať sa sociálnej a charitatívnej oblasti.
po maturite ste šli študovať na vysokú školu. Dnes na tejto škole pracujete v najvyššej nepedagogickej pozícií kvestora. Ako ste sa k nej dopracovali?
Áno. No najprv mi to nevychádzalo, skúšal som si poslať prihlášky do Trnavy a na Univerzitu Komenského no niekde ma neprijali, až som sa nakoniec dostal na sv. Alžbetu, ktorú som vyštudoval. Sociálnym pracovníkom v pravom slova zmysle sa mi nikdy nepodarilo byť, no sociálnu prácu realizujem odkedy som ju vyštudoval všade, kde môžem. A ako som sa stal zamestnancom školy? V druhom ročníku ma oslovil vtedajší rektor, či by som nechcel pre školu pracovať. Ani neviem, prečo si ma vyhliadol. Tak som začal pracovať na oddelení správy majetku ako údržbár. (smiech) To bol rok 2004. Najprv som robil na pol úväzok, ten som mal len mesiac a teraz to vyzerá na celoživotný úväzok a nasadenie osemnásť hodín denne. Kvestorom som asi štyri roky. Predtým som si odskúšal všetko od vrátnika, údržbára, šoféra cez vedúceho oddelenia správy majetku až po zástupcu kvestora. Mám na starosti všetko od ekonomiky až po správu budov a internátov.
vašou pracovnou náplňou je dnes okrem ekonomickej správy aj sociálna práca?
Nie, nemusím to robiť, ale robím to rád. Okamžite po vypuknutí vojny umožnila naša škola každému zamestnancovi vykonávať humanitárnu pomoc pre ukrajinských utečencov s tým, že mu ide plný plat. Nakoniec, preto bola táto škola hlavne založená a vedie k tomu zamestnancov aj študentov. Zapojili sa študenti všetkých odborov a zamestnanci od údržbárov cez šoférov až po profesorov a prorektorov vrátane rektora. Ja osobne to mám tak, že som chcel vždy pomáhať, keďže viem, čo to je zažiť chudobu a stratiť strechu nad hlavou. My utečencom nedávame iba najesť, hľadáme im tiež prácu, viacero z týchto našich klientov sa stalo našimi zamestnancami a dobre fungujú.
od 24. februára 2022 sme svedkami vojnového konfliktu na Ukrajine. Ako ste bezprostredne zareagovali na túto krízu?
Zareagovali sme tak, že 26. februára sme ubytovávali prvých ľudí na škole, kde sme prerobili učebne na jedno až dvojdňové krízové prespanie. Deň na to sme zriadili izby na internáte pre dlhodobejšie ubytovanie. 27. februára začal v jednej z našich najväčších učební fungovať charitatívny obchod pre ubytovaných ľudí, kde si mohli prísť zobrať stravu a oblečenie. Mnohí mali pri sebe iba doklady a maximálne nejakú deku.
Boris Németh
Od 7. marca funguje na škole hotspot - Centrum humanitárnej pomoci pre Ukrajinu – otvorený pre všetkých utečencov, kde máme zriadený detský kútik, tam sa deti hrajú od rána do večera až do devätnástej hodiny, majú tu internetovú miestnosť, kde sa staršie deti hrajú a rodičia si hľadajú prácu, máme kurz slovenského jazyka dvakrát do týždňa a psychologickú pomoc v ukrajinštine. Takisto funguje obchodík, kde je všetko zdarma, pre celú Bratislavu, rovnako je v prevádzke stále dočasné ubytovanie v našich učebniach a aulách pre tých, čo si chcú len na pár hodín oddýchnuť a pokračovať ďalej na západ.
Niektorí si už našli svoje bývanie, taktiež ich prijalo k sebe domov veľa našich študentov. Máme dokonca bývalého študenta, ktorého otec ponúkol utečencom celý svoj penzión. Vybudovali sme ubytovanie v Pruskom spoločne s františkánmi pre sedemdesiatdva ľudí. Od pondelka 4. apríla sme otvorili ubytovanie v Dolnej Krupej, kde je dvadsaťšesť miest v našom Centre ďalšieho vzdelávania. Toto ubytovanie je hlavne pre veľké, sedem a viac členné rodiny.
vysokoškolské učebne neznejú ako ideálne miesto pre bývanie.
Je to krízové riešenie, kým celú zodpovednosť neprevezme na seba štát. My sme len nezisková organizácia. Pokiaľ by mali títo ľudia dostupné lepšie bývanie v Bratislave, nepotrebovali by toto núdzové. Keď sme videli po 24. februári aká je v Bratislave situácia, tak sme si sadli s vedúcimi katedier, dekanmi, učiteľmi a dohodli sa, že budeme využívať všetky učebne, v ktorých nemusí nutne prebiehať výučba.
z čoho toto všetko platíte? Dostávate nejakú podporu od štátu?
Od štátu sme zatiaľ nič nedostali, ale pomoc sľúbili. Platíme to my z peňazí zo školného a pomáhajú nám pri práci nezištne naši partneri, ako napríklad Občianske združenie STOPA, Rad maltézskych rytierov, Skauting Slovensko, zamestnanci Slovnaftu, mafu.sk, priatelia z McCarthy Aid, naši študenti sociálnej práce, psychológie a mnohí ďalší.
o koľko ľudí sa v priemere denne postará vaša univerzita?
V súčasnosti ubytovávame stopäťdesiatsedem ľudí v našich alebo prenajatých priestoroch a denne obslúžime do tristopäťdesiat ľudí len v hotspot centre s materiálnou pomocou na Námestí 1. Mája v Bratislave.
Ďalšie centrá pomoci máme priamo na hraniciach a na našom detašovanom pracovisku v Michalovciach. Na celom Slovensku je to v rámci našej univerzity približne osemsto ľudí denne. To manažovanie a zháňanie potravín je veľmi náročné. V podstate od vypuknutia vojny nič iné od rána do večera nerobím. Stačí jeden výpadok dodávky potravín a sme tri dni bez jedla len napríklad s múkou a cukrom. Po celom Slovensku našťastie stále vidno dostatočnú solidaritu a podporu voči utečencom.
viete odhadnúť, koľkým ľuďom ste pomohli celkovo od vypuknutia vojny?
Úplne presne to nevieme. Ten tím na hraniciach posúva ľudí aj inde, nielen k nám na školu. Ale mohlo to byť možno do pätnásťtisíc ľudí, ak tam zarátavame aj rozdávanie potravín. Nešlo by to ale bez mnohých partnerov, ako napríklad spomínaná OZ Stopa, ktoré pomáha utečencom vybavovať prácu, cudzineckú políciu, škôlku, školu, to sú hlavní naši partneri, ktorí fungujú na sto percent od prvého dňa.
mení sa postupne profil utečencov, ktorí k nám na Slovensko prichádzajú?
V prvej vlne prichádzali solventnejší ľudia s autami a peniazmi, nebolo im treba pomáhať, boli zabezpečení. V druhej vlne stredná trieda a teraz prichádzajú chudobní, u nich je vidno, že si s bázňou berú potraviny a pýtajú sa s obavou, či si ich môžu naozaj zobrať. Sú to takí skromní ľudia. Na začiatku krízy bolo potravín dostatok, neskôr sme museli zaviesť limity, lebo niektorí ľudia sa otočili napríklad po šunku aj viackrát denne a ostatným potom nezostalo. Nevieme, či to bolo „škrečkovanie“ typické pre ľudí v núdzi alebo to brali aj pre iných. Museli sme to však obmedziť na jednu veľkú tašku potravín za týždeň pre jednu rodinu.
s akými problémami sa najčastejšie pri pomoci utečencom stretávate? Viem, že ste napríklad prestali ubytovávať spoločne mužov a ženy, prečo?
Keď prijímame ľudí na úteku, nevieme akí sú, až čas ukáže, či ten človek má nejaké problémy, či nie je napríklad duševne chorý. Mali sme človeka, ktorý bol evidentne chorý, bol to starší muž, ktorý nemal zábrany voči ženám, jeho dcéry o tom vedeli a brali to za normálne, išlo o obťažovanie, nevedel sa udržať, mal pritom cez šesťdesiat rokov, ale zjavne nebol úplne v poriadku, ako keby ani nevedel, čo robí. Našli sme mu samostatné ubytovanie a ponúkli psychologickú pomoc, ale odišiel aj s dcérami zo Slovenska.
Inak nič vážne neevidujeme. Mnoho utečencov na začiatku utekalo z lepších pomerov, v akých žijeme my. My poskytujeme skromné ubytovanie pre chudobných. Tí bohatí si ubytovanie zaplatia. Tí chudobní potrebujú podporu. Len nás je 5,5 milióna a ich je 45 miliónov, takže musíme byť pripravení na všetko. Musíme vydržať ďalšie mesiace. Tí chudobní si nepýtajú jedlo, chcú vybaviť prácu. To je prvá vec, ktorú chcú. Máme už kontakty na pracovné pozície, ktoré prijímajú Ukrajincov. Nemôžu sedieť doma a rozmýšľať, čo sa deje doma.
darí sa im hľadať na Slovensku zamestnanie?
Áno, už sme aj my zamestnali napríklad upratovačky, učiteľky, zdravotné sestry - išli pracovať do Ružinova. Mnohí z nich sú vzdelaní, niektorí majú aj dve vysoké školy.
Sú nám aj kultúrne veľmi podobní. Aj teraz nám na škole pomáhajú Ukrajinky, jedna je v obchodíku, druhá v detskom kútiku. Títo utečenci sú iní ako tí na ktorých sme zvyknutý z minulosti. Utekajú sa iba ukryť a chcú sa vrátiť čo najskôr domov. Pýtajú sa, ako dlho môžu ostať, tak im vravíme, že určite do konca roka, ale oni predpokladajú, že najneskôr v júni sa budú vracať domov.
ako vyzerá vaša každodenná pomoc utečencom?
Môj budíček začína o 5:40 ráno, bývam mimo Bratislavy, pred siedmou som na škole, doplníme zásoby do obchodíku, potom je to množstvo telefonátov od dobrovoľníkov, darcov, ľudí, ktorí chcú pomôcť alebo od organizácií. A mojou prácou je to všetko zorganizovať, aby to fungovalo. Aj internát, aby fungoval, celý ten terénny sociálny tím, obchodík, kurzy, doučovanie, venovanie sa deťom. Často aj vyzdvihnúť potraviny, ľudia chcú vedieť, komu to odovzdávajú. Ja sa snažím byť ku každému milý, fotíme, čo nám nosia, kam to odovzdávame, tak reálne vidia, ako sa to rozoberie. Dostali sme od Berta z Malaciek sto kíl šunky a párky, to sa rozobralo za chvíľku. Rovnako je to so sladkosťami v akomkoľvek množstve. Povedzte ale dieťaťu, že aj ďalšie si prídu pre sladkosti, tak tie sme zobrali do kancelárie a rozdávame ich priamo mamičkám pre deti po pár kusoch.
o akú pomoc je najväčší záujem a čo naopak až tak nepotrebujú?
Potrebujú hlavne mlieko, ryža, vajíčka, salámy, maslo, sladkosti, výživy, mäsové konzervy, pečivo si k tomu zväčša vedia kúpiť. Takisto káva a kakao, o to je záujem. Neuveriteľný záujem je o detské oblečenie, ale aj pre dospelých vo všetkých veľkostiach. Stalo sa, že sme niekoho nevedeli obliecť, nakoľko boli tak veľkí.
Najmenší záujem je o múku. Je vidieť, že žijú podobne ako my, že varia hlavne cez víkend ako my Slováci, od štvrtka preto mizne trocha viac aj zelenina a múka. Cez týždeň to nechcú.
upadá po dvoch mesiacoch záujem bežných ľudí o podporu utečencov?
Áno, je to cítiť, ale to sa dalo predpokladať. Na začiatku, keď som dal večer status na facebook, tak ráno nás čakal obrazne povedané kamión pred školou. Teraz je to menej na bežných ľuďoch, ale zasa sa ozýva viac firiem. Vtedy došlo za hodinu aj štyridsať ľudí s taškami pomoci. Dnes tak päť ľudí, ale zasa jedna či dve firmy za týždeň, čo predtým nebolo.
ktoré firmy vás podporujú najvýraznejšie?
Hlavne firma Berto, Tauris, Yeme, Tesco, Slovnaft, bežnými zamestnancami, ktorým to zamestnávatelia rátajú ako zmenu odrobenú v podniku.
jednou z dobrovoľníčok je aj premiérova manželka Lucia Hegerová. Ako sa k vám dostala?
Cez kolegyňu, ktorá je jej susedou. Ale ona si neželá byť medializovaná, chodí v podstate inkognito. Tvrdo maká, ukladá šaty, dokladá potraviny od rána do poobedia. Ostatní dobrovoľníci, ktorí s ňou robia väčšinou ani nevedia, čia je to manželka.
aký typ dobrovoľníkov vám najčastejšie pomáha a aké sú ich pohnútky?
Sú to študenti a zamestnanci, ktorí sem chodia po svojej práci. Začali chodiť aj teenageri, z tých som mal najprv strach. Prvá prišla šestnásťročná, tá sa tak začlenila, vôbec som nemal pocit, že to je ešte dieťa. Bola aktívna, nápomocná, hneď sa vedela zorientovať. Vekový rozptyl dobrovoľníkov je od šestnásť do osemdesiat rokov, ako je pán Eugen. Ten chce pomáhať, dokedy bude vládať.
A pohnútky? Chcú len pomôcť. Často ide o ľudí, ktorí, sa chcú osobne zapojiť do pomoci utekajúcim ľudom nie len formou materiálnej alebo finančnej zbierky. Mnohí rozprávajú o tom, že je to zmysluplne strávený čas a majú z toho dobrý pocit.
čomu pripisujete pokles pomoci od bežných ľudí?
Okrem prirodzenej únavy cítiť aj tlak sociálnych sietí, kde je publikovaných veľa negatív o utekajúcich ľuďoch, ale aj fakt, že ceny potravín sú neuveriteľné vysoké.
Hlavne na facebooku sa často stretávam s informáciami vytiahnutými z kontextu. Niekedy mám pocit, že je toho tak veľa, že to preráža to dobro. Viem, že tu je veľa bohatých Ukrajincov, ale tí nechodia po sociálnu pomoc. Nemôžeme na základe pár bohatých odmietnuť pomoc všetkým Ukrajincom. Tak isto pre zlé správanie jedného nemôžeme odsúdiť všetkých. Mňa sa tiež ľudia zvonka často pýtali, že odkiaľ viem, či potrebujú tú pomoc. Neviem to naisto, ale čo si mám od každého pýtať majetkové priznanie?
ako dokáže prakticky fungovať vysokoškolský život pri stovkách utečencov, ktorí denne navštívia vašu školu?
Najväčšia učebňa má samostatný vchod z ulice, tú sa snažíme vyťažiť od rána do večera vrátane sobôt. Utečenci chodia iným vchodom. Časť výučby je online a na výučbu sa snažíme využívať menšie učebne. Pri dobrej vôli a ústupkoch z každej strany to ide. Dôležité je, že aj študenti vidia, že to, čo ich učitelia učia aj reálne v čase krízy robia.
Boris Németh
rastislav Hochman (*1982 v Trnave) vyrastal v detskom domove čo ho priviedlo k štúdiu sociálnej práce, ktorú dnes vykonáva ako kvestor Vysokej školy sv. Alžbety pri koordinácii pomoci ukrajinským utečencom.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.