vaše rozhodnutie vstúpiť do SNS sa zrodilo v roku 1990, keď ste boli na stáži vo Veľkej Británii a SNS vtedy viedol Víťazoslav Moric. Aká bola strana, do ktorej ste vstúpili a prečo ste sa rozhodli práve pre ňu?
Začnem osobným príbehom. Pochádzam z kraja, ktorý je mimoriadne národne orientovaný. Pracoval som vo federálnom podniku, často som chodil do Prahy, kde mám dodnes veľa kamarátov. No nadobudol som presvedčenie, že Slovensku by pomohlo iné usporiadanie vzťahov, v ktorom by sme boli omnoho rovnoprávnejší. Poslednou kvapkou bol môj pobyt v Anglicku. Prišla revolúcia v novembri 1989 a už vo februári 1990 som bol na trojmesačnej stáži na Birminghamskej univerzite, ktorú zabezpečoval britský Know-how Fund. Z trinástich československých manažérov som bol jediný Slovák, a aj to som sa do výberu dostal iba preto, lebo som skončil tretí v poradí v angličtine. Boli sme plnní entuziazmu, sedeli sme v hotelovej izbe v Birminghame a pozorne sme sledovali, čo o Slovensku píše britská tlač a ako o ňom hovoria tamojšie televízie.
a čo hovorili?
BBC odvysielala reportáž, že na Slovensku sa zdvíhajú nacionalistické sily a že vo voľbách budú zrejme prekvapením. V júni 1990 totiž mali byť prvé slobodné voľby. No a na BBC zrazu ukázali zábery zo Slovenska, ktorými chceli vykresliť „zaostalejšiu časť“ republiky, a vzápätí zábery z Prahy, kde zas malo byť vidieť to „vyspelejšie“ Československo. Takže najskôr sme videli „drabiňák“, prašnú cestu, ľudí v krojoch na tradičnej ľudovej svadbe – to bolo to zaostalé Československo. A potom prišla jarná Praha: fontánky, uličky, mamičky s kočíkmi – skrátka, vyspelé Československo.
to bol rozhodujúci motív?
Áno, keď som volal domov manželke, vravela mi, že na parkovisku v Kremnici rozdával akýsi pán prihlášky do SNS. Tak som jej povedal, nech jednu hneď vezme aj pre mňa, lebo keď sa vrátim, podpíšem ju a okamžite vstupujem do strany. Bolo to rýchle rozhodnutie, no neľutujem ho. Z dejepisu som mal totiž SNS stále zafixovanú ako stranu reformnej inteligencie, ktorá nie je šovinistická, a vonkoncom nie xenofóbna. A tiež ako stranu, ktorá dosahuje svoje záujmy demokratickými prostriedkami.
to bola historická SNS, no ľudia ako Stanislav Pánis, Víťazoslav Moric a najmä Ján Slota vôbec nespadajú do charakteristiky SNS, ktorú ste práve spomenuli.
Nie, nespadajú. Keď som v roku 1992 vstupoval do vlády, bolo to v čase, keď som nemal v úmysle politicky sa angažovať. Lenže vtedy si ma zavolal Mečiar, veľký režisér, ktorý pozeral veľa talianskych filmov a podľa nich všetko z pozadia režíroval. A povedal mi: „Viete čo, SNS sa rozpadne, my stratíme trinásť hlasov, Prokeš s Moricom na seba útočia... Jednoducho, musíte kandidovať vy, vás zvolia.“ A tak som bol v októbri 1992 zvolený za predsedu SNS.
„Po našom odchode Slota ovládol celú SNS, keďže sme boli jediní, ktorí voči nemu boli akou-takou protiváhou.“
aká teda bola SNS, ktorej ste sa stali predsedom?
Dosť rýchlo som pochopil, že tá strana sa delí akoby na tretiny: jedna tretina bola tá, ktorá si neskôr vyslúžila pomenovanie „rázusovské krídlo“, pretože chcela nadviazať na starú SNS. Ďalšiu tretinu reprezentoval najmä Ján Slota a Víťazoslav Moric, a to boli takzvaní „radikáli“. Zvyšok okolo Jozefa Prokeša boli tí, ktorých by sa dalo nazvať umiernenými, keďže sa raz pridali na tú stranu, inokedy na druhú. Keď stáli na mojej strane, mal som väčšinu, vďaka čomu som dokázal na ružomberskom sneme presadiť odstránenie diskriminačnej klauzuly v rámci našich stanov. Dovtedy tam totiž bolo napísané, že SNS je strana, ktorá je len pre Slovákov, no ja som presadil zmenu, že je to strana pre každého občana Slovenskej republiky, ktorý súhlasí s programom a je národne orientovaný. Postupne však do toho začali vstupovať aj vonkajšie vplyvy. Bol som v trochu zvláštnej situácii. Zvnútra SNS boli na mňa tlaky, že ty už si minister a čo my ostatní. Takže keď som Mečiarovi vravel, že počtom hlasov to vychádza na tri ministerské kreslá pre SNS, začal so mnou hrať hru na čas a medzitým poza môj chrbát rokoval najmä s radikálnym krídlom SNS, ale aj s tými čiastočne umiernenými. A napokon to dospelo až k tomu, že som väčšinu v strane stratil.
to bolo v roku 1994, keď ste zo strany odišli.
Áno, bolo to najmä pod vplyvom tých, ktorí boli v rázusovskom krídle trochu radikálnejší, ako napríklad Anton Hrnko, Milan Janičina, Štefan Kvietik, Gabriela Kaliská a najmä Vlado Miškovský. Ja osobne som mal najskôr takú predstavu, že ostanem robiť v SNS vnútornú opozíciu a o rok sa vrátime do popredia. No nakoniec bolo rozhodnutie nechať to všetko prejsť tou kataklizmou a opustiť SNS predsa len správnejšie. Neskôr sme boli výraznou súčasťou Demokratickej únie a potom aj zakladajúcimi členmi SDK a SDKÚ.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.