predošlá vláda v Poľsku sa osem rokov snažila podrobiť si súdnictvo, médiá, nastoliť tyraniu väčšiny. Potom ju porazila opozícia – ale neurobila to zjednotením všetkých strán, ktoré stáli proti vláde, do jednej. Ako sa to udialo? Čo bolo princípom toho víťazstva?

Čoraz viac chápeme, že jesenné voľby v roku 2023 neboli o tom, že spoločnosť v Poľsku sa jednoducho zjednotila proti nejakej autoritatívnej vláde. Nemyslím si, že väčšina voličov opozície to vtedy takto vnímala. Samozrejme, v tom období ôsmich rokov, keď tu vládla Kaczinského vláda, hoci nikdy nebol premiérom, ale ani to nepotreboval, urobila vláda v Poľsku pokus o autoritársky štát. Ten pokus ale zlyhal. To je veľmi dôležité. Zlyhal z mnohých dôvodov, predovšetkým preto, že strana PiS tu nikdy nemala ústavnú väčšinu. Mala väčšinu v Poslaneckej snemovni, mohla robiť, čo chcela, ak to potrebovala, mohla dokonca rušiť zákony, ale celkové pravidlá meniť nemohla. Vždy tu existoval právny alebo ústavný rámec. A to je hlavný rozdiel medzi vtedajšou poľskou vládou a maďarskou vládou Viktora Orbána. Je tiež dôležité, že poľský politický systém je o niečo lepšie zabezpečený proti autoritárskym pokusom. V Poľsku na rozdiel od Maďarska alebo Slovenska máme v parlamente dve komory, Poslaneckú snemovňu a Senát. Aj počas vlády PiS sa opozícii podarilo získať väčšinu v Senáte, čo nebolo iba symbolické, malo to aj praktický význam. PiS tu nikdy v skutočnosti nezískala autoritársku moc, a teda nemohla poškodiť opozičné strany ani zničiť žiadnu parlamentnú opozíciu tak, ako to urobil Viktor Orbán. V tých podmienkach bol najväčší úspech Občianskej platformy, súčasnej Občianskej koalície, to, že pretrvala. Bola v opozícii osem rokov, no stále bola najsilnejšou stranou pre voličov opozičných strán. Aj dnes, hoci je pri moci tri roky, je stále najväčšou a najsilnejšou stranou v Poľsku a má viac ako tridsaťpercentnú podporu.

dôležité však bolo aj to, čo vtedajšia opozícia proti PiS urobila pred voľbami?

Samozrejme, o predvolebnom postupe vtedy existovalo viacero predstáv. Jedna predstava bola, že by sa celá opozícia mala spojiť, ako sa to udialo v Maďarsku v roku 2022. Toto sa v Poľsku v roku 2023 nestalo, a to bolo veľmi dobre. Lebo významná časť spoločnosti síce nechcela voliť PiS, ale stále ju považovala za, povedzme, normálnu stranu a nie za stranu, proti ktorej by volili hocikoho. Aj voliči proti PiS si potrebovali vybrať, nie všetci chceli voliť liberálov, nie všetci chceli dať hlas Občianskej platforme. Vznikol priestor pre voličov, ktorí nechceli Kaczynského, ale nechceli ani Tuska. A do toho priestoru vošiel Szymon Holownia, bývalý novinár, a vytvoril stranu, ktorá vyhrala, spolu s Ľudovou stranou vytvoril malú koalíciu pod menom Poľsko 2050 a tá získala 15 %. Pamätám si, že som počas predvolebnej kampane hovoril s bývalým prezidentom, postkomunistickým prezidentom Aleksandrom Kwasniewskim a on povedal: „Ja som ľavičiar, budem hlasovať za ľavicu. Ale vy, ak nie ste rozhodnutí, že chcete voliť ľavicu, ale nemáte radi vládne strany, hlasujte za Poľsko 2050, pretože bez stredovej strany nebude žiadna koalícia.“