malá izbička s tromi posteľami so spoločnou toaletou a vedľajšou izbou v ošumelej internátnej bunke je Yuliiným a Solemianiným domovom už 7 mesiacov. Dlhú chodbu internátu využívajú deti na vybíjanú, futbal alebo bicyklovanie.
„Na Slovensku sa nám páči,“ prezrádza Yuliia so smutným úsmevom po tom, ako nám uvarila „poľskú kávu“ (slovenského „turka“) do veľkých reklamných šálok akejsi softvérovej firmy. Na dvoch prirazených posteliach spia s dcérkou, tretiu posteľ pri stene okupuje hromada plyšiakov s dúhovým jednorožcom na vrchu. Police po obvode izby a kúty sú zaplnené taškami plnými oblečenia a vecami pre každodenný život matky s dcérou. Jediná Yuliina zlá skúsenosť zo Slovenska je krádež peňaženky v električke pár dní po príchode. Okrem peňazí prišla o vodičák a iné doklady, ktoré by zvýšili jej šancu nájsť si v budúcnosti u nás prácu.
S častou ponukou pomoci od Slovákov má aj zvláštnu skúsenosť. „Mnoho ľudí čaká od nás, utečencov z Ukrajiny, nejaký tragický príbeh. Keď ho nepočujú, sú sklamaní. Pomáhajú nám síce naďalej, len sa už s nami toľko nerozprávajú a neponúkajú nám priateľstvo. Akoby sa zaujímali iba o ľudí postihnutých hroznou traumou. Je to zvláštne.“
yuliia Tupikina z Charkova
Požiadala nás, aby sme všetkým Slovákom adresovali jednu osobnú prosbu.„Prosím Slovákov, aby k nám necítili negatívne pocity a znášali nás trochu viac. Nechceme vám byť vôbec na ťarchu. No nie všetky ukrajinské ženy majú počas vojny dostatok síl, zručností a možností osamostatniť sa. A tiež vychovávať v deťoch lásku k vlasti a rodnému jazyku. Rozmazali sme hranice medzi krajinami, považovali sme Rusov za bratov a sestry, no dostali sme od nich nôž do chrbta,“ hovorí po polroku života na Slovensku lámanou slovenčinou 38-ročná Yuliia z Charkova.
Boris NémethYuliia Tupikina ušla z Charkova s manželom a dcérkou, s ktorou dnes žije na vysokoškolskom internáte v Bratislave.
Z rodného mesta ušli s manželom a 4-ročnou dcérkou Solemianou svojím autom len niekoľko desiatok minút po zahájení útoku na Ukrajinu 24. februára 2022 v skorých ranných hodinách. Šli najskôr do 100 kilometrov vzdialeného Balaklija neďaleko Iziumu k rodičom, kde zostali do 7. marca. Väčšinu času sa skrývali pred ruskými okupantmi v pivnici, pri prvej príležitosti ušli smerom na Západ. Počas cesty sa Yulii podarilo telefonicky spojiť s neterou Anastasiou, študentkou politológie na Univerzite Komenského v Bratislave, ktorá jej ponúkla ubytovanie u seba na internáte.
Po dvojdňovej strastiplnej ceste autom prišli do Užhorodu. Yuliia pokračovala len s dcérkou peši cez hraničný priechod Vyšné Nemecké na Slovensko, odtiaľ pricestovali do Bratislavy. Na internáte Družba ich ubytovali 9. marca vďaka príbuzenstvu so študentkou. Snaží sa ako-tak uživiť sama. Pracuje stále online ako účtovníčka pre ukrajinskú firmu. Na Slovensku si zatiaľ prácu nenašla. „Nemala som kedy. Chodím ako dobrovoľníčka pomáhať utečencom z Ukrajiny a organizujem pochody na podporu svojej vlasti v boji s nepriateľom,“ hovorí.
Príjem má dohromady 400 eur. Život na Slovensku jej vyhovuje, no bojí sa budúcnosti. Cíti, ako podpora Ukrajincov na Slovensku klesá. Na internátoch zrušili herne pre deti, kde mohli tráviť voľný čas, a pred pár dňami si našli na chodbe oznámenie o plánovanom spoplatnení ubytovania, ktoré bolo doposiaľ zadarmo. 170 eur za lôžko, trojlôžková izba by ich vyšla 510 eur. „To si nijako nemôžem dovoliť. Už dnes platím 200 eur za súkromnú škôlku pre dcérku, štátne sú beznádejne obsadené. Z ďalších 200 eur žijeme. Musíme si nájsť nejaký lacný podnájom s kamarátkami v malom byte, inak nebudeme mať kde bývať,“ vysvetľuje skrúšene.
Yuliin manžel Olexij bojuje na Ukrajine ako starší poručík protivzdušnej obrany. Pred vojnou bol manažérom firmy, dnes bráni Charkov pred ruským agresorom. Snažia sa byť v každodennom kontakte aspoň krátkou správou. Každý deň sa bojí o jeho život, ale nechce o tom hovoriť ani na to myslieť, inak by sa zbláznila. Na otázku, kedy sa chce vrátiť na Ukrajinu, odpovedá po dlhom tichu: „Rada by som sa vrátila, ale mám strach, že v noci budeme zasa počuť, ako padajú bomby. Vrátime sa s dcérou, až keď skončí vojna. Potrebujeme podporu Slovákov a prosíme vás, aby ste sa na nás nehnevali. Skúste nám porozumieť.“
nataliya Veselova a Olesya Tsibulko z Kyjeva
Nataliya utiekla z Kyjeva 28. februára vo večerných hodinách. „Najskôr sme neplánovali opustiť Ukrajinu, no so zhoršujúcou sa bezpečnostnou situáciou sme si museli spraviť plán, ako budeme v prípade celoúzemného ruského útoku postupovať. V obave o bezpečnosť našej 11-ročnej dcérky Ariany sme ju poslali s mojou kamarátkou Olesyou aj s jej deťmi do Užhorodu už 13. februára, jedenásť dní pred začiatkom okupácie. Z dostupných informácií ukrajinských bezpečnostných zložiek sme predpokladali skorú hrozbu ruského útoku,“ zveruje sa nám bývalá poslankyňa ukrajinského parlamentu.
Deň po útoku priviezol Nataliyn manžel Sergej domov svoje poľovné zbrane – báli sa rýchleho dobytia Kyjeva ruskou armádou. „Nevedeli sme, ako sa máme brániť. Vláda nepodávala dostatočné informácie ohľadom plánovaných bezpečnostných opatrení a neinformovala dostatočne ani o tom, ako je štát pripravený na vojnu. Tak sme sa chceli brániť sami, ako sme vedeli,“ vysvetľuje Nataliya.
Štyri dni po invázii vycestovala za dcérou do Užhorodu, najskôr chceli prečkať vojnu tam. Priatelia zo Slovenska ju však presvedčili, aby prišla za nimi do bezpečia Bratislavy, kde sa rozhodnú, ako ďalej. V priebehu ôsmich hodín opustili spolu s Olesyou a deťmi Ukrajinu, našli najrýchlejší priechod na Slovensko cez Maďarsko. „Tesne pred hranicou EÚ nám došiel benzín, našťastie nám maďarskí dobrovoľníci dotankovali benzín z fliaš a mohli sme pokračovať ďalej,“ spomína 47-ročná politička.
S priateľkou Olesyou a deťmi dnes žijú v malom penzióne na strednom Slovensku v susediacich izbách so spoločnou toaletou a kuchyňou. Presné miesto pobytu zverejniť nechceli. Zatiaľ žije z úspor, ubytovanie hradí štát. So životom na Slovensku je spokojná, dcérka je v škole šťastná „a to je hlavné“, dodáva. U Slovákov sa stretla zatiaľ iba s prijatím.
52-ročný manžel Sergej zostal bojovať na Ukrajine ako dobrovoľník. „Rozhodol sa hneď 24. februára prihlásiť do ostrých bojov, ale na odvodovom mieste mu povedali, že nateraz majú záujemcov dosť, nech ide domov, že mu zavolajú, keď bude treba. Nedal si povedať, postavil sa do radu pred odvodovú miestnosť a tri dni čakal, kým ho zaregistrovali, aby mohol brániť svoje mesto a krajinu. Dnes je zapojený do územnej obrany Záporožia,“ opisuje energicky vstup svojho manžela do armády. Tieto dni pomáha pri odmínovaní oslobodených ukrajinských území. Zatiaľ zranený nebol, hoci len pred niekoľkými dňami vybuchlo v jeho blízkosti až sedem ruských striel. Či sa o manžela bojí? „Samozrejme, ale nechcem na to vôbec myslieť. Verím, že sa mu nič zlé nestane,“ hovorí sebaisto.
na Zelenského sa hnevám aj som naňho hrdá
Príbeh Olesye je spätý s osudom Nataliye. Pri výbere cieľovej krajiny úteku zohrali okrem Natalyiných známych význam hlavne pandemické podmienky prijatia utečencov. „Syn mal iba jedno očkovanie, iné krajiny požadovali u detí do 10 rokov dve vakcíny proti covidu-19. Slovensko túto podmienku nemalo, bola to jednoduchá voľba,“ vysvetľuje pokojne. Hnevá sa na ukrajinskú vládu, ktorá ich ešte 24 hodín pred ruským útokom upokojovala, že „všetko bude v poriadku - ale nebolo - Rusi zaútočili.“ Vysídlenie zažila už druhýkrát. V roku 2014 musela opustiť kvôli ruskej agresii Doneck a presťahovať sa do Kyjeva, odkiaľ s deťmi odišli 13. februára do Užhorodu v obave pred inváziou.
Boris NémethOlesya Tsibulko je IT špecialistka, z Kyjeva odišla už 13. februára ku hraniciam EÚ. Žije v jednom byte s Nataliyou.
„Vláda nám mala povedať pravdu o tom, čo nám bezprostredne hrozí. Malo sa zabrániť vraždeniu ľudí v Buči, mohli sa včas evakuovať. Hnevám sa za to na Zelenského, ale som naňho zároveň hrdá, že neutiekol. Okupáciu som už raz zažila, preto som vedela, že musím mať jasný plán úteku a rozhodla som sa už v januári 2022 ísť čo najbližšie k hraniciam EÚ,“ hovorí 40-ročná IT špecialistka ráznym hlasom. O zamestnanie zatiaľ neprišla, pracuje ako programátorka pre ukrajinskú spoločnosť. S partnerom sa po vypuknutí vojny najskôr dlho rozprávali, kto z nich vstúpi do armády a kto zostane s deťmi. Denis bol programátor bez akejkoľvek vojenskej skúsenosti, Olesya pomáhala v minulosti ako civilná dobrovoľníčka v armáde. Nakoniec šiel do vojny Denis. Slúži od marca v mechanizovanej jednotke. Tieto dni je pri Iziume, má na starosti finančné operácie celej brigády (vojenskej jednotky počítajúcej 3 200 až 5 500 vojakov). Na otázku, či mu hrozí bezprostredné nebezpečenstvo, ona iba ticho prikývne. Ruský agresor ostreľuje podľa jej slov najmä ciele, ktoré by spôsobili ukrajinským vojakom problémy v logistike.
Bez pátosu, ženy ako Yuliia, Natlyia a Olesya sú neviditeľnými hrdinkami tejto hroznej vojny. Skúšajú žiť normálny život v malej cudzej krajine, kde sú v parlamente fašistické strany a veľká časť obyvateľstva sa prikláňa k proruskej propagande. V krajine, ktorá bola doteraz skôr sebastredne presvedčená, že Slováci potrebujú viac dostávať ako dávať. V každodennej obave o život mužov z rodiny, neraz aj v materiálnom nedostatku, musia zvládať starostlivosť o deti, domácnosť a byť pritom aspoň na diaľku oporou partnerom v bojovej línii. Máme jedinečnú príležitosť podieľať sa priamo na tomto hrdinstve. Nepremárnime ju, táto šanca byť lepšími ľuďmi sa už nemusí za nášho života zopakovať.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.