valéria vyštudovala pôvodne žurnalistiku a bola niekoľko rokov učiteľkou. Do obrany svojej vlasti sa zapojila prvý krát v roku 2014, kedy ruská armáda obsadila veľkú časť ukrajinského územia bez významnejšieho odporu a účinnej reakcie Západu. Po anexii území požiadala o vstup do pluku „Azov“ pod krycím menom „Nava“, kde odslúžila v rokoch 2015 až 2017 tri roky vojenskej služby. Neskôr jej ponúkli prácu učiteľky v Kyjeve, kde skúšala chvíľu žiť bežný civilný život. No cítila potrebu vrátiť sa k aktívnej obrane svojej vlasti, preto keď sa dozvedela o uvoľnenej pracovnej pozícii tajomníčky Ukrajinskej pohraničnej stráže Donecka, ihneď zažiadala o zaradenie do tejto vojenskej jednotky. Radi ju prijali.
Na začiatky konfliktu s Ruskou federáciou pre svoju priateľku v jednej správe napísala: „Od začiatku vojny v roku 2014 bolo pre mňa všetko desivé, ešte som nebola vojačkou, veľmi som sa bála výbuchov a postupujúcej ruskej armády.
V centre Mariupolu zúrili ruskí šialenci a páchali tam hrozné zverstvá. V tom čase som učila na škole a hneď po skončení výučby sme viacerí kolegovia chodili na protiruské protesty, kde boli ľudia násilne rozohnaní a bití. Nemali sme žiadne zbrane, no mali sme obrovské duchovné odhodlanie a silu. Boli sme skromní a presvedčení o morálnej správnosti nášho boja za slobodu. Nevedeli sme vôbec, ako sa máme brániť...,“ neskôr k súčasnej situácií dopĺňa
„Keď začala vojna spojená s okupáciou Mariupolu, povedomie tunajších ľudí sa veľmi zmenilo. Bolo to zvláštne. Ľudia v Mariupole si zrazu museli vybrať medzi Ukrajinou a Ruskom. Bol to aj pre mňa obrovský šok. Prečo si mám vyberať?! Ukrajina je predsa mojim domovom a celým mojim životom.“
archív Valerie Karpilenko
Jej partner Andreiy prezývaný medzi vojakmi „bradáč“ bol rovnako príslušníkom útvaru pohraničnej stráže, kde Valeria pracovala ako tajomníčka. Po vypuknutí bojov vo februári 2022 ostali spoločne uväznení pri obrane Mariupolu v oceliarni Azovstal. Piateho mája 2022 uprostred ruského obkľúčenia v suteréne fabriky za neustáleho bombardovania a ostreľovania s nejasnými vyhliadkami na prežitie spravili spoločné rozhodnutie spečatiť svoj niekoľkoročný vzťah manželstvom. Andreiy vyrobil dve obrúčky z alobalu a svedkovia spomedzi spolubojovníkov potvrdili ich spoločné celoživotné „áno“. Valeria svojim priateľom vtedy napísala: "Andriy mi vyrobil alobalové snubné prstene v Azovstale. Boli perfektné."
„Smrť tisícov nevinných ukazuje dokonale absurdnosť vojny. Pre nezmyselné utrpenie neexistuje žiadne logické vysvetlenie. “
Už o tri dni bol Andriy zranený úlomkom delostreleckej munície počas ruského bombardovania. Zakrátko po ošetrení opäť bojoval, no počas prestrelky bol zasiahnutý guľkou, následkom čoho zahynul. Jeho poslednou prosbou bolo, aby jeho spolubojovníci pomohli Valerie dostať sa bezpečne z Azovstalu. Potom ako vydýchol naposledy Valeria svojim priateľom napísala: „Bola som nevestou, stala som sa manželkou...ďalšie slová sa bojím vysloviť.“ Počas obliehania Azovstalu stihla ešte nahrať a odoslať krátke video, v ktorom hovorí o svojom stretnutí a živote so zosnulým manželom. Jej posledné slová uverejnené na sociálnej sieti adresované manželovi zneli: „Tri dni si bol mojim zákonitým manželom. Si moja večná láska....moja drahá, starostlivá, statočná..., bol si moja najväčšia láska. Podarilo sa nám vziať, dokázali sme byť spolu šťastní. Nemohli sme spolu zostať. Navždy ťa budem milovať, môj hrdina.“
Na Valerinych fotkách odoslaných priateľke a zverejnených na Instagrame, ktorých autorom bol pravdepodobne aj amatérsky vojnový fotograf a vojak pluku Azov prezývaný „Orest“, pózujú spoločne ako novomanželia oblečení do vojenských uniforiem, pričom hrdo ukazujú svoje snubné prstene. V očiach im vidno únavu a smútok.
Čo je dnes s Valeriou nevieme. Podľa Svitlany je pravdepodobne v ruskom zajatí spoločne s „Orestom“, ktorému sa pred niekoľkými týždňami údajne podarilo kontaktovať telefonicky svoju rodinu s krátkou informáciou, že žije a je v poriadku. Z dostupných informácii predpokladáme, že Valeria bola z Azovstalu po kapitulácií zvyškov pluku internovaná zrejme do Olenivky, kde sa našťastie nestala obeťou hromadnej popravy zajatcov vykonanou ostreľovaním baraku plného ukrajinských vojakov. Týmto brutálnym činom chceli ruskí vojaci podľa Svitlany zamaskovať stopy mučenia na telách príslušníkov nenávideného pluku Azov.
„Dúfame, že je nažive a vráti sa. Nič o nej nateraz nevieme,“ šepká Svitlana. Príbeh Valerie Karpilenko je tragickým obrazom tisícov ukrajinských žien, ktoré prišli počas vojny o svojich manželov, otcov, synov, bratov... Smrť nevinných ukazuje dokonale absurdnosť vojny. Pre nezmyselné utrpenie neexistuje žiadne logické vysvetlenie. Kristus nám v Jánovom evanjeliu odkázal, že „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov.“ A na inom mieste Biblia hovorí, že takáto láska má v sebe prísľub večnosti.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.