Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Les, hanba a UNESCO

.andrej Bán .reportáže .reportáž

Bukovo-jedľovým pralesom na severovýchode Slovenska hrozí, že ich vymažú zo zoznamu UNESCO. Usilujú sa o to ochranári zo združenia VLK. Paradox? Nie, logický krok, pretože sa tam ťaží drevo.

Les, hanba a UNESCO ANDREJ BÁN Holorub v pralese nad Novou Sedlicou

chatár v pralesoch priamo na hranici, Vojtek Juda, nie je príliš mladý, ale mlado vyzerajúci Poliak. Stromy z lokalít UNESCO, ktoré vidí z verandy svojho zrubu, sa už nachádzajú na Slovensku. Do Osadného, kde jeho kamarát Juraj Lukáč býva, je to odtiaľto tri hodiny pešo tmavým lesom.

Sedíme všetci traja pri poháriku a pozorujeme tiene horúceho leta. Vtom ticho pretne piskot lokomotívy. Vláčik z Bojnice, aký tu jazdí šesťkrát denne, doviezol asi dvesto turistov. Slovenské pivo, ukrajinské keksy a poľské nanuky idú u Vojteka na dračku. O pol hodiny vlak odíde a zavládne opäť ticho, ktoré občas preruší rachot mechanizmov. V Poľsku sa teraz ťaží drevo ostošesť, aj v chránených územiach. „Kaczinského strana Právo a spravodlivosť musí z niečoho zaplatiť stodvadsať eur na každé dieťa, ako sľúbili,“ povie Juda sarkasticky.

Je to zvláštny a smutný rusínsky kraj. Pred sto rokmi ním prechádzali aj literárny Švejk či skutočný reportér Egon Ervin Kisch. Pôvodných obyvateľov, Lemkov, po vojne v roku 1947 násilne vysídlili po celom Poľsku ako údajných kolaborantov banderovcov. Ostali po nich vyľudnené, často so zemou zrovnané alebo lesom zarastené dediny. Dnes by sa niektorí aj vrátili, ale niet kam. A tak robia iba symbolické kríže na cintorínoch.

Turistický vláčik v pralese na poľskoslovenskej hranici pri Bojnici.ANDREJ BÁNTuristický vláčik v pralese na poľskoslovenskej hranici pri Bojnici.

Vchádzame s Jurom do lesa UNESCO. Po tristo metroch stretávame na hraničnom hrebeni štvoricu holohlavých mladíkov v maskáčoch, sú z Bratislavy. „Dobrý deň, pán Lukáč,“ pozdravia slušne. Sú to kotlebovci? Branci? Či iba bežní milovníci prírody?

Konečne sme sami, so zvukmi, pachmi a inými vnemami pralesa. Juro sa mení na jeho organickú súčasť. Napriahne všetky zmysly. Tu počuje orla či ďatla, tam vidí stopy vlka či miesto, kde spal jeleň. „Tieto stromy majú sto a viac rokov, niektoré až tristo,“ povie s rešpektom o jedliach a bukoch. Keď dožijú, spadnú a zhnijú. Na ich zvyškoch vyrastá nový les. Odveký kolobeh. Nebyť nás, ľudí, ktorí ho narúšame.

lži, samé lži 

Ten prípad vyvolal zaslúženú mediálnu aj politickú pozornosť. Podobne ako drancovanie eurofondov, aktuálne v rezorte školstva, aj tu ide o dlhodobú aroganciu. V skratke: nedáva nijakú logiku, prečo sa štát najprv od roku 2007 hrdí zápisom 5 766 hektárov pralesov na hranici s Poľskom a Ukrajinou na zoznam svetového dedičstva UNESCO a zároveň, potichu (ako je u nás zvykom) na dvoch tretinách ich výmery naďalej umožňuje ťažbu.

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite