Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Les, hanba a UNESCO

.andrej Bán .reportáže .reportáž

Bukovo-jedľovým pralesom na severovýchode Slovenska hrozí, že ich vymažú zo zoznamu UNESCO. Usilujú sa o to ochranári zo združenia VLK. Paradox? Nie, logický krok, pretože sa tam ťaží drevo.

Les, hanba a UNESCO ANDREJ BÁN Holorub v pralese nad Novou Sedlicou

chatár v pralesoch priamo na hranici, Vojtek Juda, nie je príliš mladý, ale mlado vyzerajúci Poliak. Stromy z lokalít UNESCO, ktoré vidí z verandy svojho zrubu, sa už nachádzajú na Slovensku. Do Osadného, kde jeho kamarát Juraj Lukáč býva, je to odtiaľto tri hodiny pešo tmavým lesom.

Sedíme všetci traja pri poháriku a pozorujeme tiene horúceho leta. Vtom ticho pretne piskot lokomotívy. Vláčik z Bojnice, aký tu jazdí šesťkrát denne, doviezol asi dvesto turistov. Slovenské pivo, ukrajinské keksy a poľské nanuky idú u Vojteka na dračku. O pol hodiny vlak odíde a zavládne opäť ticho, ktoré občas preruší rachot mechanizmov. V Poľsku sa teraz ťaží drevo ostošesť, aj v chránených územiach. „Kaczinského strana Právo a spravodlivosť musí z niečoho zaplatiť stodvadsať eur na každé dieťa, ako sľúbili,“ povie Juda sarkasticky.

Je to zvláštny a smutný rusínsky kraj. Pred sto rokmi ním prechádzali aj literárny Švejk či skutočný reportér Egon Ervin Kisch. Pôvodných obyvateľov, Lemkov, po vojne v roku 1947 násilne vysídlili po celom Poľsku ako údajných kolaborantov banderovcov. Ostali po nich vyľudnené, často so zemou zrovnané alebo lesom zarastené dediny. Dnes by sa niektorí aj vrátili, ale niet kam. A tak robia iba symbolické kríže na cintorínoch.

Turistický vláčik v pralese na poľskoslovenskej hranici pri Bojnici.ANDREJ BÁNTuristický vláčik v pralese na poľskoslovenskej hranici pri Bojnici.

Vchádzame s Jurom do lesa UNESCO. Po tristo metroch stretávame na hraničnom hrebeni štvoricu holohlavých mladíkov v maskáčoch, sú z Bratislavy. „Dobrý deň, pán Lukáč,“ pozdravia slušne. Sú to kotlebovci? Branci? Či iba bežní milovníci prírody?

Konečne sme sami, so zvukmi, pachmi a inými vnemami pralesa. Juro sa mení na jeho organickú súčasť. Napriahne všetky zmysly. Tu počuje orla či ďatla, tam vidí stopy vlka či miesto, kde spal jeleň. „Tieto stromy majú sto a viac rokov, niektoré až tristo,“ povie s rešpektom o jedliach a bukoch. Keď dožijú, spadnú a zhnijú. Na ich zvyškoch vyrastá nový les. Odveký kolobeh. Nebyť nás, ľudí, ktorí ho narúšame.

lži, samé lži 

Ten prípad vyvolal zaslúženú mediálnu aj politickú pozornosť. Podobne ako drancovanie eurofondov, aktuálne v rezorte školstva, aj tu ide o dlhodobú aroganciu. V skratke: nedáva nijakú logiku, prečo sa štát najprv od roku 2007 hrdí zápisom 5 766 hektárov pralesov na hranici s Poľskom a Ukrajinou na zoznam svetového dedičstva UNESCO a zároveň, potichu (ako je u nás zvykom) na dvoch tretinách ich výmery naďalej umožňuje ťažbu. Lunapark a národný park nejdú dohromady, to nedávno skonštatoval aj Najvyšší súd SR v prípade zámeru lanovky na Štrbskom plese. A dodal, že ochrana prírody musí mať v takomto prípade prednosť. 

ANDREJ BÁN

Náčelníkovi VLK-a Jurajovi Lukáčovi najviac prekáža to, že Slovensko klamalo a klame naďalej – nominačný projekt zápisu pralesov ani slovkom nezmieňuje tamojšiu hospodársku činnosť, teda ťažbu. Akoby aj mohol! Na lepšiu ilustráciu: je to asi také absurdné, ako keby sme v inej lokalite UNESCO, povedzme v Banskej Štiavnici, dve tretiny pamiatok ničili tým, že ich zbúrame a postavíme ich nanovo. 

„Je to podobné ako keby niekto, akože, začal stavať kostol, nemal by peniaze, a tak by vnútri urobil nevestinec alebo kasíno. S tým klamaním a rúbaním v pralese UNESCO sa musí skončiť,“ hovorí jeden u pobúrených ochranárov Viliam Bartuš z pobočky VLK Východné Karpaty.

Jeho kolega Peter Sabo ukazuje názorné mapky.  Kľukaté červené a iné čiary preukazujú nezmyselné vymedzenie území UNESCO a definovanie rozlohy. „Poviem to natvrdo, je v tom bordel. Nikto doteraz presne nevie, ktoré územie bolo zapísané. Na rôznych fórach desať rokov bezvýsledne požadujeme identifikáciu toho územia v teréne aj v mapách. Nielenže tam prebieha lesnícka činnosť, ministerstvo životného prostredia v lokalite, kde je podľa mapy prales UNESCO, dokonca v roku 2007 odsúhlasilo projekt nového lyžiarskeho strediska,“ vysvetľuje Sabo.

Lesoochranár z Vlka Juraj LukáčANDREJ BÁNLesoochranár z Vlka Juraj Lukáč

ako urobili tú čiaru?

Nominačný projekt (a jediné dostupné mapy k nemu) pre Slovenskú agentúru životného prostredia (SAŽP) vypracovali dvaja uznávaní lesnícki odborníci, profesori Ivan Vološčuk a Viliam Pichler. Ako? Zdá sa, že od stola. Presnejšie, podľa starších podkladov. Ochranári, ale aj lesníci zo Sniny a okolia, sa nazdávajú, že ide o nedôslednosť. Odborné kapacity museli vedieť, že na takmer štyritisíc hektároch nimi zakreslenej výmery sa veselo ťaží drevo.

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite