Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ocenenie Biela Vrana za rok 2017 bolo udelenéZuzane Hlávkovej s Pavlom Szalaiom, ktorí sa postavili podozrivým praktikám na ministerstve zahraničia, Štefanovi Strakovi za prácu s Rómami a ochranárovi Erikovi Balážovi.

Na Gerlach!

.michal Novota .reportáže .reportáž

Ruky bez rukavíc mi mrznú a dotyk s chladnými skalami im veľmi nepridáva. Svaly pália, do očí spod prilby občas kvapne pot. Počujem hlasy. V mrakoch sa rysuje železný kríž. Gerlachovský štít.

Na Gerlach! JÁN MADARÁS Na vrchole Gerlachovského štítu veľa miesta na pohyb nie je, na radosť však určite. Vladova žena Katka na vrchole.

so svojou výškou 2 654 metrov je naším najvyšším vrchom, ale aj učebnicou dejepisu. Za Uhorska ho nazvali na počesť Františka Jozefa, za prvej Československej republiky patril legionárom. Na jeho vrcholku dokonca zaviala kovová štátna vlajka, ktorú neskôr zhodila víchrica. Tá dejinná smršť zase rozbila republiku, ktorej viala na počesť. 

Za druhej vojny mal opäť nové meno, bol Slovenským štítom. Ale vydržalo mu to iba do februárového prevratu. Komunisti ho nazvali Stalinovým štítom a na jeho vrchol umiestnili pamätnú tabuľu venovanú masovému vrahovi, ktorú však neznámi odvážlivci rýchlo zlikvidovali. Vtedy za to hrozil prokurátor a azda aj šibenica. 

„Za Uhorska ho nazvali na počesť Františka Jozefa, za prvej Československej republiky patril legionárom.“

Dnes na vrchole tróni kríž. Nezničili ho neľútostné klimatické podmienky, ktoré tu panujú. Pre ľudí malých dejín však vždy bol Gerlachom, nazvaným podľa obce na jeho úpätí. Pre geografov zostal najvyšším vrcholom Karpát, horského oblúka tiahnuceho sa naprieč strednou a východnou Európou. 

smer: hore

Výstup na jeho vrchol sme plánovali už dávnejšie, mala to byť bodka za veľkým príbehom ťažkej cesty na Mount Everest. Mala to byť oslava návratu horolezca Vlada Štrbu spod najvyššej hory sveta, či už s triumfom, alebo bez neho. Presne pred mesiacom, 21. mája, však Vlado od vyčerpania zomrel po tom, ako sa bez použitia umelého kyslíka dostal po klasickej ceste na južný predvrchol Everestu. Myslel som preto naňho, keď som sledoval ranné zore prebúdzajúce prírodu v Novom Smokovci. Katka, Vladova žena, si do ruksaku balila ťažkú urnu s Vladovým popolom, ktorá len nedávno prišla z Nepálu. 

po štvrtej hodine ráno

Na chodbe je už rušno. Jano varí čaj a vajcia na tvrdo. Pohlcuje ma nostalgický ruch príprav na tatranské túry. K teplému čaju rýchle raňajky, na stole sú v mikroténových vreckách a v servítkach zabalené rožky a jablko. Ešte včera sme ich po poháriku slivovice nahrubo namazali nátierkou. Okrem Jana a Katky je tu Peťo, Vladov parťák zo Záhoria. A geológovia zo Slovenskej akadémie vied, ktorí sa chystajú náš najvyšší štít odľahčiť o pár kilogramov vzoriek. Dole, na nížinách panujú tropické teploty, ale tu hore je sviežo. Poisťujem sa dlhým rukávom a pribaľujem bundu. Ruksak však ťažia najmä zásoby vody. 

Vezieme sa do Tatranskej Polianky, kde nás na parkovisku nad liečebným ústavom, ktorého sláva zapadla ako smrekové lesy okolo, čaká partia horských vodcov. Bez nich sa na Gerlach bežný smrteľník nedostane. Vedie ich Tibor, zhodou okolností v roku 1995 zdolal osemtisícovku Čo Oju. Tú, ktorá o dva roky neskôr vo Vladovi zapálila chuť po himalájskych výškach. Majú dobrú náladu, a tak nás všetkých poháňajú do pristaveného džípu. Ruksaky do kufra, my sa tlačíme na sedadlách. Dvaja naši vodcovia sa vydriapu do batožinového priestoru. Periférnym pohľadom pozeráme na seba a s obavou myslíme na varené vajcia a cherry paradajky v našich ruksakoch, na ktorých sedia zavalití hôrni chlapci. Šofér stúpa po serpentínach k Sliezskemu domu. Cesta je to horská, nič pre slabé žalúdky. No vďaka nej ušetríme takmer tisíc výškových metrov.

Koniec zostupovej horúčky, aspoň tej najviac exponovanej časti, v Batizovskej doline. Jano fotí urnu s Vladovým popolom.Michal NovotaKoniec zostupovej horúčky, aspoň tej najviac exponovanej časti, v Batizovskej doline. Jano fotí urnu s Vladovým popolom.

„Konečník, vylizovať,“ zavelí po našsky Tibor, keď auto zabrzdí pred horským hotelom. Vo Velickej doline fúka chladný vietor. Nad nami sa prevaľujú tmavé mraky a neveštia nič dobré. Pristihnem sa pri predstave, ako okolo nás na reťaziach udierajú blesky a stiahne mi hrdlo. Horskí vodcovia si nás rozoberajú po dvojiciach. Ja v trojici s Katkou a Peťom budeme výnimkou. Kuro, brčkavý štyridsiatnik, pred nás kladie prepravku s výstrojom zbaleným podľa manuálu pruského dôstojníka. Prilba, sedák, cepín, mačky. Popri Velickom plese pridávame do kroku a rozpaľujeme sa na prevádzkovú teplotu. Je pol šiestej. Šípim, že Kuro má tajnú taktiku – hneď si nás dobre prevetrať. Tempo nie je rekreačné. Ústa sa mu nezastavia. Spovedá nás a rozpráva o sebe. Neskôr vysvitne, že celá parta vodcov chce popoludní stihnúť akciu v kotline. 

cez Kvetnicu

Tam, kde sa svet sivých, hnedých a zelených skál vyfarbuje pestrou škálou vysokohorských kvetov, križujeme vody Velického vodopádu. Machmi porastené skaly sú vlhké a klzké, bude to prvá skúška odvahy. Sliezsky dom je už len malá búdka pod nami.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

prihlásiť predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite