Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zamrznutí v pekle

.andrej Bán .reportáže .fototéma

Uzavretá balkánska trasa je ilúzia, ktorej podľahli politici EÚ. Denne naďalej prichádza z juhu a východu do Srbska asi dvesto migrantov, rovnaký počet sa pokúša (väčšinou neúspešne) dostať cez plot do Maďarska. Kto sú to?

Zamrznutí v pekle ANDREJ BÁN

zmizli z očí, zmizli z mysle, poviete si možno. Omyl! V sedemmiliónovom Srbsku, krajine iba o málo ľudnatejšej ako Slovensko, je dnes podľa odhadov asi 7 300 migrantov. Väčšina z nich (najmä ženy, deti a starší ľudia) žije v troch preplnených táboroch, ostatní sú tu nelegálne. To znamená, že najmä mladí muži sa ani po opakovaných neúspešných pokusoch dostať sa cez „Orbánov plot“ do Maďarska nevzdávajú. Opakovane podstúpia tú istú tortúru s neistou šancou, že to bude tentoraz inak: ale opäť ich chytí, v krutých mrazoch poleje vodou, zbije, okradne o peniaze maďarská polícia. A potom ich vyhodia za hranicu, naspäť do Srbska.

toto je môj dom!

Je to paralelná realita, ktorá vystúpila z temnôt práve v období dvojciferných mrazov. Fotografie zo starej opustenej tehelne Ciglana na okraji Subotice, ale aj fotografie z odstaveného železničného depa v centre Belehradu zobrazujú čosi, čo sme dúfali, že už nevidíme, pred čím si zatvárame oči. Zúfalci, čo ostali „zaseknutí“ uprostred Európy. Prevažne Afganci a Pakistanci. Bez rodín a bez detí. Oni to vedia a my tiež, že ich šanca získať azyl je, povedzme to milosrdne, mizivá. Teda nulová. Keby to boli sýrske rodiny, možno, možno.

ANDREJ BÁN

„Prečo chcem až do Španielska? Tam mi dajú pracovné povolenie až na tri roky, mám tam známych, čakajú na mňa,“ sedí skoro ráno pri piecke na drevo v zadymenej miestnosti tehelne na okraji Subotice mladík s čiernymi dredmi. Tvrdí, že je zo Sýrie, z Damasku. Hm. Vyzerá inak ako okolospiaci tmaví Pakistanci. Tí sú schovaní pod dekami, vnútri je okolo nuly, vonku mínus dvadsať. Osadenstvo ešte spí, šetria výdaj energie.

„Pomáhať je trestné, nepomáhať je neľudské.“

„Toto je môj dom! Počujete?! Môj dom!“ kričí na všetkých starší chlapík, Srb, čo ušiel z Chorvátska. Už pred príchodom týchto počerných mladíkov zo Stredného východu „obsadil“ v tehelni relatívne najlepší priestor; s pieckou, nerozbitými oknami a posteľou.

ANDREJ BÁN

Dnes tu s nimi koexistuje. Nerozumie síce tomu ich „salamalejkum“ či „tašekor“, a oni iba ukážu svoj biely chrup a úsmev pri jeho rozčúlení. Pravidelne opitý Srb sa napokon upokojí a zaspí. Vždy ráno je triezvy a opäť krotký, so svojimi nocľažníkmi pokojne sedí pri otvorenom ohni v tehelni a ohrievajú sa bok po boku. Dorozumievajú sa posunkami. Alebo intuitívne. Máš hlad? Ukážeš prstami na otvorené ústa. Mykneš ramenom? To znamená, že niet čo do úst.

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite