keď v roku 1989 padal totalitný režim, bolo jasné, že staršia generácia bude mať problémy. Tá jej časť, ktorá celý život verila socializmu, sa zrazu musela vyrovnávať s vedomím, že veľkú časť svojej existencie spojila s neľudským systémom. A tá časť staršej generácie, ktorá režimu aspoň potichu vzdorovala, zasa narazila na nevyhnutnú transformáciu ekonomiky a celej spoločnosti, z ktorej nevychádzala ako víťaz.

Vtedy sa to chápalo ako nutná daň za zmeny, ktoré budú dlhodobo zlepšovať život nastupujúcich generácií. A to sa naozaj stalo – Slovensko je dnes oveľa lepším miestom pre život než v roku 1989, a naozaj nie iba pre odporcov vtedajšieho režimu či nové elity. Slovensko je už tridsaťtri rokov slobodné, ale je aj krajšie, zdravšie, čistejšie, má obnovené mestá a dediny, výrazne narástla priemerná dĺžka života aj životná úroveň. Dalo by sa teda predpokladať, že mladá generácia ako víťaz dlhodobých zmien bude so svojím štátom v zásade spokojná – ale nie je. Naopak, jej veľká časť tu nechce žiť, a iná veľká časť sa cíti natoľko nereprezentovaná, že sa už dlhšie obhliada po extréme. Čo sa to s nami stalo?