Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hríb, Mojžiš: Prečo Rusko potrebuje okupovať susedov

.štefan Hríb .martin Mojžiš .názory .téma

Za najdôležitejšie dátumy svojich životov považujú obidvaja autori 21. august 1968 a 17. november 1989. Prvý z týchto dní až na dreň odhalil povahu komunistického režimu, druhý ten režim ukončil. Ale vpád „spriatelených“ vojsk nebol len komunistickým huncútstvom. Mal aj iné zdroje.

Štefan Hríb

vo svetle vojny na Ukrajine je dôležité uvedomiť si, že okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy pod vedením Moskvy nebola len prejavom komunistického cynizmu, ale aj ruského imperializmu. To prvé bolo skoro všetkým jasné už pred 55 rokmi, to druhé začína byť mnohým jasné až teraz.

Okupácia Československa sa občas chápe ako korunný dôkaz o povahe komunizmu. Najneskôr vtedy už bolo väčšine svetových ľavicových intelektuálov zrejmé, že uverili nerealizovateľnej utópii, ktorá sa v skutočnosti prejavovala ako neľudská a zločinná. Korunných dôkazov pritom bolo od krvavej komunistickej revolúcie v Rusku ďaleko viac. Dokonca už samotný ideový základ komunizmu – vrátane triedneho boja – predurčoval jeho tragické dôsledky. Napriek tomu otvoril oči mnohým západným ľavičiarom až august 1968. V istom zmysle teda môžeme povedať, že pre Západ mal tento dátum aj isté pozitívum – znamenal koniec viery v zločinný sovietsky režim.Pre samotné Československo znamenala okupácia niečo celkom iné – celonárodné lámanie chrbtíc a prehĺbenie presvedčenia, že v živote nie sú dôležité ideály, ale výlučne len prežitie. Toto dedičstvo si dodnes nesie najmä staršia generácia, ktorá zažila normalizáciu, vynucované súhlasy so sovietskou agresiou, a teda vlastné poníženie. Aj preto volí táto generácia tak, ako volí. Ale jej skúsenosť je prítomná o dosť širšie, pretože žiadna generácia nevyrastá oddelene od životných stratégií tých predošlých.

A čo tento akt agresie, ktorý sa stal jedným z dôvodov pádu komunizmu, urobil s Moskvou? Žiaľ, pri pohľade na ruskú agresiu na Ukrajine možno povedať, že nič. Prišiel síce Gorbačov a potom aj pomerne tiché slová ľútosti, tie však boli rýchlo prehlušené inou ľútosťou – za Sovietskym zväzom. Čiže za takým postavením Moskvy, ktorá mohla susedným štátom a ďalším „satelitom“ diktovať spôsob života, myslenia, kultúry či dokonca obliekania.

Ľútosť za takýmto usporiadaním sveta nie je ľútosťou za skrachovaným komunizmom, je to oveľa viac ľútosť za mocenským postavením Ruska.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite