bolo mimoriadne tristné čítať vtedy slovenské noviny - komunistická strana už bola porazená, Václav Havel už bol prezident, obnovila sa sloboda slova, no slovenský mediálny priestor bol plný ochkania nad reformami a slzenia za socializmom s ľudskou tvárou. Dodnes si pamätám tú strašlivú prevahu obrodárov, exkomunistov ale aj mladých popletených novinárov, ktorí odmietali “české” reformy a bez akejkoľvek kompetencie navrhovali zohľadňovať mýtické slovenské špecifiká, čím dláždili cestu Mečiarovmu, Kňažkovmu a Kováčovmu HZDS.

Vtedy som si prvýkrát všimol meno Eduard Žitňanský. A bolo to trochu ako zjavenie - jeho texty boli svieže, zniesli porovnanie s českou ekonomickou elitou, a úplne sa vymykali slovenskému zatuchnutému močiaru. Edo znášal osud prvolezca, a hoci s tým bolo spojené odmietanie a už aj naša typická nenávisť, nikdy neuhol.