áno, súhlasím s Jeňom vo výpočte všetkého toho, čo dnes na Slovensku nefunguje, a keby sme boli naozaj stredoeurópskym symbolom liberálnej demokracie, dávno by to už u nás fungovať malo. Utešuje nás, že aspoň niečo sa medzitým podarilo: napríklad prezident.
Keď som bol minulý rok v júni vo Viedni na workshope, na ktorom sa zúčastnili Timothy Snyder, Peter Pomerantsev či Ivan Krastev (písal som o tom tu), hovorilo sa tam veľa o stredoeurópskych politikách. Zo Slovenska som tam bol jediný. Nikto viac neprišiel. Keď sme sa počas prestávok, obedov a večerí rozprávali o dianí v Európe, zarazilo ma najskôr to, že reč bola vždy o Českej republike, Rakúsku, Maďarsku, Poľsku a o Ukrajine, pretože tej bol workshop viac-menej venovaný. O Slovensku nepadlo ani slovo. Ani jedno slovo!
„Nehovorím, že tá ambícia tu nie je vôbec, ale že je jej nedostatok.“
Problémy boli pritom rovnaké ako u nás: nárast extrémnych foriem nacionalizmu, fašizoidné prejavy, fake news, imigranti, politický machiavelizmus, lži... Skúsil som teda s niektorými zúčastnenými prehodiť pár slov o nás, no nikto vlastne o Slovensku nič presnejšie nevedel, dokonca podaktorí ani netušili, kto nám to tu vládne. A pritom to boli ľudia, ktorí tam diskutovali o problémoch celej strednej Európy, jeden z nich, Američan, o tom práve píše aj knihu a zopár z nich už dokonca na Slovensku bolo.
Dlho som potom rozmýšľal, prečo sme vypadli z tohto diskurzu, prečo je reč o všetkých okolo nás, no my nikoho nezaujímame. Je to preto, lebo sme tu naozaj ostrovčekom, malou, tichou a submisívnou krajinou, z ktorej nevyšiel nijaký intelektuál, ktorý by bol schopný diskutovať otvorene o politike s týmito vzdelanými ľuďmi? Je to preto, lebo tento štát za posledné roky nespravil v očiach zahraničných pozorovateľov nič aspoň trochu významné, čo by upútalo ich pozornosť? Doteraz na to nemám jasnú odpoveď. No bola to skúsenosť: keby sme boli ostrovčekom liberálnej demokracie alebo prozápadného smerovania, venovali by nám ľudia na tom workshope azda nie jednu prednášku, ale rovno celú sekciu.
„Sme tu akoby zapečení na ostrovčeku, kde je nám neraz vlastne aj jedno, čo sa tu deje.“
Problémom Slovenska je možno práve nedostatok tejto ambície byť súčasťou širšej diskusie o európskom či až svetovom verejnom priestore. Nehovorím, že tá ambícia tu nie je vôbec, ale že je jej nedostatok. Zdá sa mi, že mnohým u nás vyhovuje, že sa vonku o Slovensku až tak nevie, že nie sme stredobodom pozornosti iných, pretože by nás to nútilo podávať väčšie výkony, pretože nás vydesí už aj čisto hypotetická predstava, že by sa nám sem hrnuli cudzí ľudia (od turistov cez študentov až po imigrantov), pretože by sme museli robiť všetko omnoho transparentnejšie než dnes, lebo by sa nám na prsty nepozerali už len vlastní, ale aj všelijakí ďalší.
Vypožičiam si na to výraz, ktorý pred časom použil František Mikloško: sme tu akoby zapečení na ostrovčeku, kde je nám neraz vlastne aj jedno, čo sa tu deje. Vystačíme si s tým, že táto pôda patrí (zatiaľ) nám a že sme si z nej spravili teplé hniezdočko, kde je nám dobre. To, aká nebezpečná je táto myšlienka, o tom už predsa vieme – z našich vlastných dejín.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.