koncom júna som mal možnosť zúčastniť sa na panelovej debate a workshope historikov, politických filozofov a novinárov, ktorý sa konal v Inštitúte vied o človeku (IWM) vo Viedni. Spolu s ostatnými na ňom diskutovali aj osobnosti ako Timothy Snyder, Peter Pomerantsev či Ivan Krastev. Hlavná téma stretnutia mala názov „Pravda vo vojnových časoch a nový zápas o pravdu“. Z diskusií, ktoré tam prebehli, som si odniesol niekoľko lekcií.
ruská postmoderna
Pojem takzvanej postfaktuálnej doby alebo éry postpravdy sa zakladá na voľnejšom pochopení postmodernej filozofie. O postmoderne sa už toho popísalo tak veľa a tak rozporuplne, že každý ďalší výklad je riskantným pokusom, ktorý sa môže skončiť fiaskom. Základná vec, o ktorú ide, spočíva v tomto: Moderná, čiže v našom preklade novoveká filozofia odmietla vidieť cestu ku konečnej pravde vytýčenú autoritami či posvätnými textami. Skúsila to cez nové racionálne zdôvodnenie a na základe ľudskej skúsenosti. Bol to čas, v ktorom vznikli najrozličnejšie systémy, ktorých obrazom mala byť stavba gigantickej ideovej budovy, ktorej najznámejším príkladom sa stal Heglov systém. Slovo systém tu malo svoj význam aj preto, lebo sa dalo prekladať práve ako stavba; grécky výraz systema totiž označoval usporiadaný a pevný celok.
Lenže po veľkých novovekých pokusoch založiť a vystavať robustný a stabilný systém prišlo aj obdobie podkopávania, rozvracania či jednoducho testovania pevnosti systémov. Postmoderná filozofia (tá, čo prišla po novoveku) si vzala mnoho stimulov od filozofov 19. storočia, od Kierkegaarda, Schopenhauera a najmä Nietzscheho. Cieľom nebolo iba bezhlavo rúcať to, čo sa postavilo, ale zistiť, či je to naozaj pevné. Nietzscheho filozofovanie lekárskym kladivkom, ktorým poklepával kolená pomyselným soškám filozofických bôžikov, aby sa presvedčil, či reagujú na ten a ten podnet, bolo jedným z príkladov toho, ako robiť filozofiu úplne nového druhu.
A tak prišlo 20. storočie, ktoré zrodilo najrozličnejšie filozofické prúdy, napríklad dekonštruktivizmus Jacquesa Derridu. Jeho cieľ sa až tak nelíšil od toho Nietzscheho. Chcel ukázať najmä dve veci. Po prvé, že akokoľvek stabilný sa nejaký systém javí (najmä ak je totalitárny), vždy bude obsahovať aj miesto, ktoré je jeho slabinou. A po druhé, stabilné systémy sa stali miestom pre neplodné, nehybné myslenie. Derridovi išlo práve o to, aby dal myslenie opäť do pohybu. Zrazu už nik nechcel budovať systémy, stačilo myslieť v reálnom čase. Etika už nebola súborom, sústavou, stavbou morálnych zásad a pravidiel, ale situačným aktom ad hoc. Malo to svoj zmysel.
Spolu s Derridom a aj nezávisle od neho sa vyrojilo viacero autorov, ktorí poukazovali na vratké základy všetkých, nielen filozofických, ale aj vedeckých systémov. Postmodernú bodku či skôr trojbodku za tým všetkým (hoci nie chronologicky) dal rakúsky epistemológ Paul Feyerabend slávnym bonmotom „anything goes“, dnes už platí hocičo. Ako vo Viedni povedala historička ideí Marci Shore, postmoderna je skeptickou stratou viery v stabilitu a realitu pravdy, ktorej by sme sa mohli pevne držať. A to všetko robila postmoderna ako protipól totalitarizmu, ktorý si práve jednu takú pravdu skonštruoval. Na vlastnej koži ju zakúsilo aj Československo druhej polovice 20. storočia.
„Kde sa klame často, tam sa už ľudia prestanú starať o to, ako sa veci odohrali naozaj.“
Dnes je všetko inak a práve realita stabilnej pravdy a jej zdôvodnenie je opäť v hre ako kľúčová a najdôležitejšia filozofická otázka súčasnosti. Postmoderná idea sa zvrtla vo svoj temný opak, v „postmoderný neototalitarizmus“.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.