všetky tie – už publikované, len zamýšľané či práve pripravované – vyhlásenia, memorandá, manifesty sú nepochybne dôležité, ak si chce človek aspoň sám pred sebou ujasniť, že to, čomu sa jeho veda venuje, nie je nezmysel, ale niečo, z čoho môže profitovať aj spoločnosť. Samozrejme, ak to tak naozaj aj je.
To, že humanitné vedy ťahajú vo vedeckom svete za kratší koniec, súvisí do veľkej miery aj s ich charizmou – sú to pomalšie vedy, viac zamerané na reflexiu, na pokojné pemýšľanie nielen o aktuálnych, ale aj odťažitých témach, nenáhlia sa, odmietajú šiť veci horúcou ihlou. Ak by to urobili, stratili by čosi dôležité zo svojho poslania. Táto opatrnosť ich potom znevýhodňuje v pulzujúcom svete rýchlych a viditeľných výsledkov.
No a to je dôvod, ktorý ich núti brániť si svoje miesto v spoločnosti, pričom najjednoduchšou cestou je odvolávať sa, povedzme, na nárast extrémizmu či na úpadok spoločenskej pamäti. Vyšiel som z humanitných vied, no nemyslím si, že práve ony majú tú moc uchrániť nás pred extrémizmom len preto, lebo sa venujú skúmaniu a novotvorbe najrozličnejších -izmov.
„Mladí ľudia sú už unavení skratkovitými a povrchnými informáciami o knihách.“
S extrémizmom dokážu dobre zatočiť aj iné vedecké oblasti.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.