Žijeme dobu, v ktorej chce byť takmer každý prvý. Od Trumpa cez Orbána a Fica až po Karasa a Hlinu, od médií po sociálne siete, od športu po umenie – dominuje ja, lajky, selfíčka, pretek o popularitu a výslnie. Juro Kušnierik sa tomu celý život vymykal.

Stáli tam na Úrade vlády s výrazom strachu v očiach, ktorý sa jednoducho nedal zakryť. Dobre ušité obleky, vyžehlené kravaty im mali dodať punc dôveryhodnosti.

Vládne nám proruská vláda, štátnym železniciam chýba bezpečnosť, polícia rieši nápisy na chodníku, peniaze z civilizovanejšieho sveta u nás padajú do čiernej diery. Čo sme?

Vlastne ani nejde o to, že minister vnútra bude musieť policajtom, ktorých označil za mafiánov, zaplatiť odškodné, navýšené jeho bohorovným ignorovaním súdu.

Študenti popradského gymnázia sa zachovali dospelo. Odmietli únos Slovenska do ruského sveta, pričom identifikovali, kto za ním stojí. Skvelé. Už ostáva len jedna „maličkosť“.

Ruský režim, do ktorého sa naši poslanci chodia sťažovať na západnú slobodu slova, si už berie na mušku aj pouličných muzikantov a konfiškuje im nástroje.

Berlínsky múr nevyrástol v čase Stalina. Východonemeckí komunisti ho postavili až za Chruščova. Doba „odmäku“ mohla len posilniť strach, že uvoľnenie režimu môže viesť k jeho erózii. 9. novembra 1989 začala systematická demolícia berlínskeho múru.

Tvrdá realita zákona o štátnom rozpočte. Politika u našich susedov zdegradovala na ochranu zločincov pred trestným stíhaním. Tarabovi ide o životné prostredie ako vždy až na poslednom mieste.

Školské zákony prijaté v októbri národnou radou sú súčasťou reformy, ktorá by postupne mala priniesť do nášho vzdelávacieho systému výrazné zmeny. Aké úskalia môžeme očakávať pri zavádzaní týchto zmien a aké po ich zavedení? A je pán Drucker správnym človekom na čele týchto zmien?

Keď hľadáme cestu, ako zmeniť Slovensko a vrátiť ho do slobodného sveta, myslíme na právny štát, korupciu, lepšie fungujúcu ekonomiku a opozíciu bez jej ničiteľa. Ale problém dnešného Slovenska je hlbší, a stále sa zväčšuje.