štefan Hríb: Čo sa v Európe naozaj končí?

Text, v ktorom The Economist varuje pred agóniou liberálnej Európy a krachom umiernených politikov, nie je novátorský. Je to skôr snímka aktuálneho stavu starého problému – Európa sa rozhoduje a mení príliš pomaly.

Uplynulý víkend som strávil v Ríme. Nebol som na futbale, ani na nákupoch. Bol som v uličkách centra na káve za euro a pol, sedel som na stále ešte slnečných námestiach s fontánami a sochami od Berniniho a spol., a pozeral som sa, ako plynie život. Plynie taliansky krásne. Ľudia sú stále prívetiví, stále majú vkus, a stále si užívajú čaro prítomného okamihu. Keďže veľmi podobne to bolo so septembrovým New Yorkom, a tipujem, že inak to nie je ani v ďalších metropolách Západu, o akej agónii je tu reč?

The Economist ukazuje, že problém má dve podoby - stagnujúcu ekonomiku a nestagnujúce nároky ľudí. Francúzski protestujúci chcú lepšie financované školy, dostupnejšie byty, a obecne väčšiu pomoc od štátu, ale francúzska ekonomika nemá ani na ich doterajšiu úroveň. Preto už dlho rástol štátny dlh a úroky naň. To samozrejme nie je udržateľné, lenže extrém a populisti, hrnúci sa k moci, o udržateľnosti neuvažujú. Zatiaľ čo umiernení politici majú málo odvahy pri znižovaní dlhu a uvoľňovaní ekonomiky, extrém a populisti majú všetku odvahu sľubovať ešte väčšie rozdávanie a k tomu aj lacnú ruskú energiu (na úkor životov ľudí na Ukrajine).

Európa je fantastický kus sveta. Má veľký náboženský príbeh aj slobodnú kultúru, dala svetu grécku demokraciu, rímske právo, silné národné príbehy, titánov vedy a tiež nenapodobiteľné mestá, vyhlásenú gastronómiu, módu aj šport. Poučila sa zo vzájomných vojen, Nemci sa zmierili s Francúzmi, obaja s Britmi, všetci spolu obchodujú, a hranice štátov prekonal voľný pohyb. 

Tak prečo zhorela radnica v Limoges, a prečo tu rastie popularita ľudí, ktoré len ťažko ukrývajú svoju hrubosť a úplnú absenciu empatie?

Krása Európy je aj v tom, že je pomalá a v istom zmysle lenivá. Európa nie je život v náhlosti a neustálej efektívnosti, ako v niektorých častiach Ázie, a aj preto sa tu dobre žije. Lenže pomalosť a istá lenivosť narazila v ére globalizácie na lacnejšiu a efektívnejšiu konkurenciu. To zabolelo. Zaboleli aj dôsledky nerozumného odmietania jadrovej energie a dlhoročná naivita vo vzťahu k Rusku. A spomentuá európska pomalosť a istá lenivosť sa vo vzťahu k štátu, dávkam a dotáciám postupne premenili na takú mieru nárokovosti miliónov ľudí, ktorú európske rozpočty nemajú ako uspokojiť.

Umiernení politici toto všetko vedia. Ale nevedia, ako predať ľudom nevyhnutné zmeny, zatiaľčo extrém a populisti nehľadia na rozpočty, prírodu ani životy iných ľudí. Je toto agónia liberálnej Európa? Nie je to skôr náraz Európy na realitu, ktorá sa nakoniec vždy presadí? A keďže extrém a populisti sú od reality z definície omnoho vzdialenejší, než budúci Macron či Merz, práve tí, čo dnes podnecujú násilie a horiace mestá, odídu zajtra ako najviac porazení.

Európa je viac, než dnešná kríza. 

marína Gálisová: V čom zlyhali centristi naozaj?

S článkom súhlasím aj nesúhlasím. Niečo v ňom zostalo nedopovedané. Centristickí politici nepochybne v mnohom zlyhali a zlyhávajú. S tým súhlasím. Článok však robí dojem, že hlavne zlyhali preto, lebo plniť očakávania občanov.

S tým nesúhlasím. Centristi zlyhali hlavne preto, že nie sú ochotní akceptovať a občanom vysvetľovať základné fakty.