štefan Hríb: Čo sa dá robiť, keď odchádza Amerika
V Európe už vieme, že éra, ktorá dostala názov Pax Americana, sa končí. Podľa britského The Economist sa to práve deje aj v arabskom svete, a tiež v Iráne, Turecku a Izraeli, troch štátoch, ktoré môžu zaplniť vznikajúce vákuum. Aká je to správa?
Odchádzanie Ameriky z role garanta európskej bezpečnosti je bolestivý. Znamená viac európskych nákladov na obranu, väčšiu zodpovednosť Európy za okolitý svet a menej istoty. Tento proces je ale zdravý, takže jeho pôrodné bolesti sa dajú zniesť. Dospelá Európa za námahu stojí.
Platí to ale obecne? Bude to tak aj na Blízkom východe, v celom arabskom svete, platí to aj pre Izrael, Turecko a dokonca aj Irán? Bude aj tam bolesť prechodná a výsledok uspokojivý?
Ľudia, ktorí vidia v Amerike pôvodcu svetového zla, budú súhlasiť. Jej odchod odkiaľkoľvek je vždy dobrý a spravodlivý. Obnoví sa suverenita dotknutých národov a štátov, tie postupne dospejú, takže prestanú stavať na ublíženosti a nenávisti k iným, a napokon začnú spolupracovať. Z oblasti, ktorá je pre svet trvalou hrozbou, sa stane normálne fungujúce spoločenstvo rôznych kultúr a histórií, ktoré svet urobí bezpečnejším.
Ľudia, ktorí vidia v Amerike jeden z hlavných zdrojov slobody, prosperity a aj mieru za posledných 100 rokov, budú nesúhlasiť. Už odchádzanie Ameriky z Európy vidia ako veľmi nebezpečný, pretože okrem cesty k dospelosti otvára aj cestu ku starým konfliktom národných štátov. Ale odchádzanie z oblasti, kde o dominanciu súperí Irán, Saudská Arábia či Turecko, kde sa ako ostrov demokracie nachádza Izrael, kde sa nedarí vyriešiť otázka Palestíny a kde operujú radikálne islamistické školy, považuje táto skupina za istotu budúcej katastrofy.
Či majú viac pravdy prví alebo druhí, je však málo dôležité. Pax Americana sa končí, svet sa významne zmení, s dôsledkami, ktoré ešte nie je možné celkom dovidieť. Niečo ale možné je - trvať na udržaní európskej spolupráce, trvať na udržaní existencie Izraela a trvať na udržaní radikálnych režimov iránskeho typu bez jadrových zbraní. Je to menej, ako Pax Americana, je to ale oveľa viac, než nadávať na Ameriku a nečinne čakať na apokalypsu.
marína Gálisová: Prečo Američania na Blízky východ prišli a prečo ho opúšťajú? Šlo o peniaze, alebo o hodnoty?
Desiatky rokov sa pri debatách o americkej prítomnosti na Blízkom východe – prítomnosti politickej, ekonomickej či vojenskej – v každej debate objavil argument „Američania sú tam kvôli rope. Kvôli peniazom.“ Ľahko sa s ním polemizovalo, ťažko sa vyvracal.
Ten argument nie je pravdivý, to rozumný človek, oboznámený s komunistickými lžami, ktoré ho vždy živili, presne vnímal. A tak sa s ním väčšinou pustil do polemiky. No nebola to jednoduchá polemika, pretože niečo viditeľnej pravdy na tom argumente bolo: Američania mali v regióne aj ekonomické záujmy.
No ekonomické záujmy absolútne nevysvetľujú, prečo sa USA na Blízkom východe začali angažovať. A ekonomické záujmy rovnako nevysvetľujú, prečo odtiaľ USA už istý čas odchádzajú. To je tá menej viditeľná pravda.
Aby sme si ju osvetlili, pozrime sa na dôvody, pre ktoré sa USA na Blízkom východe začali angažovať.
Predohrou bola porážka Osmanskej ríše v prvej svetovej vojne – lebo Blízky východ ovládali najskôr osmanskí Turci, ale v prvej svetovej vojne ich porazili víťazné mocnosti Británia a Francúzsko, a tie nastolili na bývalom osmanskom území svoje územné členenie – svoje „mandáty“. Američania vtedy žiadny „mandát“ nechceli, doslova ho odmietli. Získali za to pozíciu sily, ktorá mala pomerne dobré vzťahy v podstate so všetkým hráčmi regiónu. A získali za to aj obchodný prístup k časti ropy.
Po druhej svetovej vojne bola situácia dramaticky iná. Blízky východ sa zbavil „mandátov“, štáty povstali v snahe o sebaurčenie, vznikol Izrael. Nastalo prekresľovanie hraníc, ale aj mocenských pomerov. Tu sa už veľmi aktívne angažoval Sovietsky zväz – ten sa chcel stať novou koloniálnou mocnosťou a mať vplyv na čo najväčší počet štátov. Využíval na to všetko možné. Izrael si skúšal podmaniť ľavicovou ideológiou, ktorú vyznávala časť jeho zakladateľov. Pri arabských štátoch využíval ich nacionálne cítenie a ekonomické ťažkosti, ktoré im sľuboval riešiť finančnou pomocou a metódami komunistickej ekonomiky. Istý čas to vyzeralo, že Sovietsky zväz sa stane najsilnejším hráčom na Blízkom východe.
Američania boli nútení pochopiť, že situácia na Blízkom východe sa po druhej svetovej vojne podobá situácii v Európe: tam aj tam sa Sovietsky zväz pokúšal uchvátiť čo najviac vplyvu a územia a ekonomických zdrojov. A uvedomili si aj, čo by znamenalo nechať Sovietsky zväz na Blízkom východe vyhrať.
Keby sa Sovietsky zväz zmocnil zdrojov Blízkeho východu, tak by sa ekonomicky a vojensky tak posilnil, že by bol schopný zabrať okrem východnej aj západnú Európu. Toto si zopakujme: Keby Sovietsky zväz získal Blízky východ, tak by mal onedlho pod svojou vládou významnú časť Európy a časom aj celú.
A toto bol dôvod, pre ktorý Američania po druhej svetovej vojne aktívne vstúpili na Blízky východ, so svojou ekonomickou, politickou a aj vojenskou silou. Všetko ostatné – vojny, mier, vznešené dohovory a ich menej vznešená realita – sa odvíjalo od tejto motivácie.
O tom, ako dopadli vojenské angažmány v Iraku, v Afganistane; o tom, ako Američania veľa problémov načali a nedoriešili; o tom, ako neeticky sa zachovali ku Kurdom (ale to nielen oni); o tom, čo na Blízkom východe teraz robí a nerobí Trump; o tom všetkom si môžeme myslieť a aj si myslíme svoje.
Ale ten základný argument – že Amerika bola a je na Blízkom východe kvôli mrzkému zisku, neplatí. Prítomnosť Američanov na Blízkom východe bola v prvom rade hodnotová záležitosť. Prítomnosť Američanov na Blízkom východe umožnila slobodnému svetu úspešne vzdorovať sovietskej agresii a časom vyhrať studenú vojnu. Tejto prítomnosti vďačíme aj my za našu šancu na slobodu a demokraciu – ktorú si málo vážime asi aj preto, lebo málo vieme o jej súvislostiach.
Tak ako príchod Ameriky do regiónu Blízkeho východu neprebehol primárne z ekonomických príčin, ani odchádzanie Ameriky nie je motivované tým, že Amerika je dnes exportérom, nie importérom ropy. Je motivované hodnotami – respektíve ich miznutím. Amerika pod vedením Trumpa odchádza od svojich hodnotových koreňov doma a aj od svojich hodnotových záväzkov vo svete. Preto, pre úbytok vlastných hodnôt, Amerika končí na Blízkom východe aj inde.
Nie je to dobrý výsledok a záver článku v Economiste je podľa mňa neoprávnene optimistický. Vákuum, ktoré Američania na Blízkom východe zanechajú, neumožní regiónu zdravší vývoj, lež jeho presný opak. Skeptici budú mať pravdu. Treba to vedieť a pripraviť sa na to. Nezdá sa, že by s tým Európa počítala, tak dúfajme, že začne.
martin Mojžiš: Prečo Amerika odchádza
Text o Blízkom východe v The Economist rozvážne opisuje situáciu v tejto významnej časti sveta. Nepopisuje však príčiny najnovšieho vývoja v tejto oblasti. Z tohto hľadiska je to príliš láskavý text.
Sťahovanie sa Američanov z Blízkeho východu – so všetkými ťažkými dôsledkami, ktoré to môže mať pre tamojších obyvateľov a v konečnom dôsledku aj pre celý svet – má jednu základnú príčinu. Tou príčinou je stelesnené zlo, ktoré sa volá Donald Trump. Väčšinou tohto človeka chápeme nie ako stelesnené zlo, ale ako hlúpeho narcisa a nevzdelaného naničhodníka, ktorý sa nejakým spôsobom dostal do najdôležitejšieho úradu na celej Zemi. To je síce správne chápanie, ale čas od času si treba pripomenúť, že tento človek je okrem toho zlo – mimoriadne zlo.
To, že po počiatočnom šoku sa snažíme mnohé z prejavov tohto zla vytesniť z pamäti, z nich nerobí menšie prejavy zla. Pripomeňme si, že tento človek úplne vážne hovoril o pripojení Kanady, Panamy a Grónska k USA, a vždy sa pritom implicitne vyhrážal vojenskou silou. Vo Venezuele vojenskú silu použil a jej prostredníctvom odstránil diktátora, ktorého nahradil vicediktátorkou. Milióny Venezuelčanov na čele so skutočnou opozíciou voči tomu diktátorovi a jeho pomocníčke bez mihnutia oka predal za kšefty s ropou.
V otázke vojny na Ukrajine pomáha ruskému agresorovi ako len môže. Z toho, ako sa choval k prezidentovi Zelenskému v Oválnej pracovni sme boli zhrození, ale všimli sme si, čo sa tam naozaj dialo? To nebola nehoráznosť, to bol spôsob, akým sa vo svojej pracovni chová k svojmu návštevníkovi sám Lucifer. Predchádzajúca veta znie možno až príliš príkro, ale skúsme si spomenúť, čo tam naozaj zaznelo. Nazývať to nehoráznosťou je neakceptovateľný eufemizmus.
Svojej vojne na Blízkom východe Trump nerozumie, tak ako nerozumie ničomu. Čo je mimochodom zaujímavé – zlo nemusí byť stelesnené v zlovestnom géniovi, môže byť stelesnené v úplnom blbovi. Trump nerozumie ani tomu, kam táto vojna a jeho ďalšie nezmysly vedú celý svet. Odďalujú porážku Ruska, bez ktorej na svete pokoj nebude. Posilňujú komunistickú Čínu, ktorá svetu neprinesie nebeský pokoj, ale námestie nebeského pokoja. Núti Európu, aby sa posilnila, čo v tejto chvíli hodnotíme ako krok správnym smerom. Lenže príliš silná Európa sa môže v budúcnosti stať ohniskom obrovských sporov. Zdá sa vám to prehnaná obava? Tak sa lepšie pozrite na to, čo sa stalo s príliš silnou Amerikou a ako málo k tomu stačilo. Bezpečnostná architektúra sveta s nie príliš silnými európskymi štátmi mala svoju logiku.
Amerika sa sťahuje nielen z Blízkeho východu, sťahuje sa z celého sveta. Slabne nám pred očami v dôsledku jednej nesprávnej voľby. V dôsledku tejto voľby sa na triumfálny pochod svetom vydala očividná hlúposť a možno nie až tak viditeľné, ale o nič menšie zlo. Čo s ním môžeme robiť? Postaviť sa mu a spomenúť si na rozprávky, konkrétne na ich najväčšiu múdrosť – dobro nakoniec zvíťazí.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.