štefan Hríb: Čas pravdy

Zásadný text The Economist o stave ruskej agresie na Ukrajine môže vyvolať dve reakcie - znehybnenie a zbabelý ústup z pomoci obeti, alebo odhodlanie pomôcť jej tak, ako si nová realita vyžaduje. Slovenská vláda si vybrala už dávnejšie.

Situačná správa z frontu, ktorú predložil svetu The Economist, je ťažkým čítaním. Putinovo Rusko, ktoré nevie 5 rokov poraziť hrdinskú ukrajinskú obranu, sa rozhodlo zosilniť raketové útoky na civilné ciele, chce, aby Kyjev mrzol a hladoval, a možná je aj povinná mobilizácia státisícov ďalších Rusov. 

Na druhej strane však nie je bezmocná Ukrajina. Tá už roky účinne bráni postupu frontu (takže Rusko nevie dobyť ani celý Donbas), vyvinula celkom nový spôsob obrany dronmi, a je už schopná zasahovať aj energetické ciele hlboko v Rusku. Je to heroický výkon, ktorý raz vojde do dejín odvahy a dôstojnosti.

Samozrejme, menšia a vojensky slabšia Ukrajina potrebuje proti ruskej agresii pomoc. Je takmer zázrak, že Ukrajina sa bráni výlučne svojimi vojakmi, keď ešte aj väčšie Rusko využíva severokórejské oddiely nevoľníkov. Kyjev ani dnes nevolá po cudzích vojakoch, ale po prostriedkoch protivzdušnej obrany či širšej satelitnej podpore. A má ich dostať.

Slobodný svet, ak sa raz nechce hanbiť, musí aj v tejto novej situácii prejaviť rozhodnosť, nie strach. Bilancia je zatiaľ nerozhodná - Amerika z pomoci výrazne ustúpila, pričom páni Witkoff a Kuschner sa stali Trumpovými emisármi kapitulácie a amerického zisku. Európa je na tom lepšie, prevzala na seba finančnú podporu a ani dnes netlačí Ukrajinu ku vzdaniu sa územia či suverenity. Sama navyše pochopila, že musí posilniť svoju obranyschopnosť. Toto je veľká zmena európskej povahy, sprevádzaná odporom vlastného extrému, ale bez nej by sa v meniacom sa svete Európa sama odsúdila na periférnosť.