v septembri 1970 sa pod vedením šéfa programu Apollo Rocca Petroneho stretla skupina pre výber miesta pristátia pre Apollo 15. Vedci zúžili výber na dve miesta: Hadleyho brázdu, hlboký kanál na okraji Mora Imbrium v blízkosti mesačných Apenín, alebo kráter Marius, pri ktorom sa nachádzala skupina nízkych, pravdepodobne sopečných dómov. Hoci konečné rozhodnutie nebolo v jeho rukách, veliteľ misie mal vždy veľký vplyv. Porada či skôr hádka dvoch skupín geológov, inžinierov a plánovačov misie trvala celý deň. Dave Scott pozorne počúval argumenty o tom, ako je miesto pristátia slabo zdokumentované, ako by pristávali pod oveľa strmším uhlom ako ktokoľvek predtým a ako nie je isté, že v mieste pristátia nie sú také veľké balvany, že by sa tam nedalo jazdiť mesačným Roverom, ktorý mal mať na Apolle 15 premiéru. Po celom dni oslovil Petrone práve Scotta: „Dave, celý deň si nič nepovedal, aký je tvoj názor?“

Pre Scotta bola voľba jasná: „Nič v zlom, ale vieme bezpečne pristáť na obidvoch miestach. Hadley navyše ponúka väčšiu rozmanitosť z geologického hľadiska. Ale je tu ešte niečo naviac. Existuje určitá neuchopiteľná kvalita, ktorá poháňa ducha objavovania, a cítim, že Hadley ju má. Navyše, vyzerá krásne a zvyčajne, keď veci vyzerajú dobre, sú aj dobré.“ Scott sa nemýlil. Okrem skvelých záberov mesačných Apenín a Hadleyho brázdy našla práve posádka Apolla 15 vzorku pôvodnej mesačnej kôry, starej 4 miliardy rokov, ktorá pomohla posunúť naše poznanie o pôvode Mesiaca. Vedecký prínos sa tu snúbil so zmyslom pre krásne veci a výsledkom bola skvelá misia.