dôvodov neomylného reflexu diktátorov ísť kultúre po krku je niekoľko. Na Slovensku dominuje ten najzákladnejší z nich – snaha primitívov zmeniť svet takým spôsobom, aby v ňom ich vlastná primitívnosť prestala byť viditeľná. A keďže to robia primitívnym spôsobom, výsledok je presne opačný, než v aký dúfali. Im to však nevadí. Priam fyzická túžba zahryznúť sa do umelcovho hrdla je neodolateľná a slasť z ukojenia tejto túžby je zjavne návyková. Oni jednoducho nemôžu inak.

Ničenie kultúry však nemusí byť len výsledkom primitívnych pudov. Ide totiž o celkom racionálny postup, a to aj v prípade, že nie je výsledkom racionálnej úvahy, ale intuitívneho rozhodnutia. Kultúrna obec sa totiž len veľmi ťažko ovláda. Nemôžete dosť dobre ovládať niečo, čo sa skladá z toľkých výrazných individualít, ktoré sú navyše veľmi rozmanité. Ničenie je oveľa účinnejší recept.

nutne potrebujeme zmysel sveta

A prečo vlastne potrebuje diktátor kultúru buď ovládať, alebo zničiť? Tam je viac dôvodov. Jednak diktátor, ktorý neovláda všetko, je celkom zjavne nekompetentný diktátor. Preto musí buď ovládnuť, alebo zničiť aj kultúru. Ani to však nie je ten najzákladnejší dôvod. Úplne podstatné je niečo iné – kultúra ako celok je z povahy veci nepriateľom diktatúry.