november 1989 bol prelomom od diktatúry k slobode, takže radosť a nádej boli pochopiteľné. Aj vtedy sa našli „sociálne orientovaní“ politici, ktorí strašili chudobou, nezamestnanosťou a kriminalitou, ale komunistický sentiment už nedokázal vyhrať slobodné voľby v roku 1990. Sporili sme sa o ceste k prosperite, hľadali sme civilizovaný spôsob vyrovnania sa s minulosťou, porovnávali sme anglosaský a škandinávsky model spoločnosti, ale hľadeli sme dopredu, verili sme, že nájdeme rozumnú cestu, a na budúcnosť sme sa napriek prekážkam v našich hlavách tešili.

Ani mečiarizmus to vtedy nedokázal zmeniť. Slovensko sa síce oddelilo od Česka, čím stratilo na sile a prestíži, štát sme si rozkradli a ponúkli ho mafii, ale veľká časť verejnosti bola stále presvedčená, že je to len poľutovaniahodná odchýlka, takže v krajine nedominoval strach, ale odhodlanie vrátiť Slovensko medzi civilizované európske štáty.

Keď sa to v roku 1998 podarilo a Slovensko bolo na chvíľu príkladom úspešných reforiem, zdalo sa, že strach o povahu krajiny sme vyprevadili do minulosti. Asi aj preto boli vtedajší reformátori rozmarní v dodržiavaní dohôd, budovaní inštitúcií a výchove nasledovníkov. A asi aj preto ochutnali sladkosť štátnych zdrojov a dohôd s mečiarovskými predátormi.