spor s Francisom Fukuyamom vyhral Samuel Huntington, ktorý v roku 1993 reagoval esejou Stret civilizácií. Tvrdil, že konflikty ideológií a národných štátov vystriedajú spory celých civilizácií, ktoré budú vyvierať z rozdielnosti ich kultúr. A 11. september 2001 mu dal za pravdu. Svet vtedy lepšie spoznal islamský terorizmus a dodnes čelí predstavám o nadradenom civilizačnom okruhu iránskych ajatolláhov, čínskych komunistov či „ruského sveta“. 

Ale ani Fukuyamova esej nebola celkom márna. Islamský terorizmus, čínsky vzťah k ľudským právam ani Putinove expanzívne agresie nedokážu vyvolať širšie nadšenie sveta. Sú skôr lokálne ako globálne a ich ideológovia sú skôr smiešni než príťažliví. Ničivý celosvetový potenciál fašizmu či sovietskeho komunizmu nenadobudli ani islamskí radikáli, ani čínska štátostrana, ani Kremeľ.

Francis Fukuyama postrehol správne, že slobodný svet s ústavnou demokraciou, právnym štátom a trhovou ekonomikou stratil s koncom komunizmu širšie akceptovaného vyzývateľa. Problém je skôr v tom, ako slobodný svet naložil s triumfom z roku 1989. Ukázalo sa totiž, že on sám je svojím najväčším vyzývateľom.

vonkajšie hrozby

Príčinou dnešnej krízy Západu nie je 11. september a následné vojny v Afganistane a Iraku. Tie síce odhalili niektoré slabosti Ameriky, ale éra bin Ládina sa nimi skončila a nič podobne ambiciózne už nevzniklo (Islamský štát bol síce príšerným, ale len lokálnym výhonkom Al-Káidy). Fanatický terorizmus dokázal na slobodný svet udrieť, nedokázal mu však nijako zásadne ublížiť, a už vôbec nie ho nahradiť.