keď do Československa vtrhli v roku 1968 na rozkaz Moskvy okupačné vojská, slobodná kultúra vzdorovala. A hoci Dubček podpísal kapitulantské moskovské protokoly a potom aj obuškový zákon, verejnosť mala svojho Kryla, Kubišovú, Landovského či Havla. Moc to, samozrejme, nezniesla, slobodní umelci boli vyhlásení za protištátne živly platené z imperialistického Západu a tí, ktorí so slobodou neprestali, prestali verejne existovať. Tak sa mohla Helena Vondráčková prespievať k trblietavému bohatstvu a Marta Kubišová len k lepeniu vrecák na hračky a potratu.
Počas normalizácie komunistická moc mierne zmenila taktiku. Známych slobodných umelcov naďalej zakazovala a keď sa inak nedalo, tak aj väznila, väčšine ale ponúkla „šancu“ – môžete tvoriť, ak sa k nám občas prihlásite. A tak Laufer naspieval skladbu, ktorá oslavovala atentátnika na sídlo Slobodnej Európy, Gott a mnohí s ním podpísali Antichartu a herci hrali Nálepkov, Gottwaldov a Leninov. Boto v tom priznanie nekultúrnej moci, že bez kultúry, hoci aj znásilnenej, nevie existovať. Bolo to teda priznanie duchovných bezdomovcov.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.