je overenou pravdou, že ak sa človeku stane niečo negatívne, nie je rozumné zatvárať si pred tým oči. To býva únik, nie riešenie. Oveľa zdravšie je realitu prijať, odsmútiť si ju, a tak sa s ňou postupne vyrovnať. Len tak sa dá začať znovu žiť. Toto zjavne platí aj pre dnešné Slovensko.

Voľby prezidenta dopadli zle. Vyhral tábor, ktorý po parlamentných voľbách amnestoval vlastných vinníkov, obsadil nimi inštitúcie práva a spravodlivosti, potupil kultúru a vkus, a súčasne primkol Slovensko k ruským záujmom. Toto je fakt, ktorý nemožno obísť, a je úplne prirodzené, že si ho musíme aj odsmútiť.

pravda víťazí, či?

Jedným z hlavných zdrojov smútku je – popri oprávnených obavách z temnej budúcnosti a číreho zúfalstva z krátkej pamäti obrovského množstva slovenských voličov – aj šok z toho, ako veľmi dostala v týchto voľbách na frak pravda. Pretože toto neboli len voľby prezidentské, neboli to ani voľby čisto politické, celkom nepokryte sa tu proti sebe postavili pravda a klamstvo – a klamstvo zvíťazilo.