ich výplodom sme venovali prvú časť seriálu, o tom že dnešní mladí nič nevedia,
Dnes skočíme do krčmy, alebo, ak ste v Čechách a na Morave, do hospody. A potom sa pôjdeme aj najesť.
Roku 1989 som mal 27 rokov a niečo o „socíku“ viem. Bol som plnoletý dosť dlho, aby som si užil dobrodenie rôznych krčiem, kaviarní, viech, vinární, skrátka, podnikov, kde sa mohol človek porozprávať s kamarátmi. Len sa musel rozprávať dostatočne ticho a ani to niekedy nestačilo, pamätám si na situáciu, keď som väčšiu časť noci strávil výsluchom na polícii, lebo vo väčšej spoločnosti sedeli nejakí anglicky hovoriaci ľudia, ktorých som navyše vôbec nepoznal. Eštebák ich neomylne identifikoval ako špiónov a na výsluchu šlo o to, aké informácie sme im s kamarátom podávali (ani sme sa s nimi nebavili, bol to veľký stôl u Veľkých Františkánov).
Nech je, ako chce, takéto podniky boli dobrodením, pretože nám v dobrej spoločnosti dovolili na chvíľu zabudnúť na tú strašnú bezvýchodiskovú šeď a naozaj boli našou sociálnou sieťou. Napriek režimu mám na mnohé situácie a ľudí v nich pekné a vskutku nostalgické spomienky.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.