podľa prieskumu agentúry Focus z roku 2018 až 71 percent opýtaných verilo, že potraviny v obchodoch boli bezpečnejšie a zdravšie ako dnes.
Pravda je samozrejme úplne iná a bolo to už tisíckrát komunikované. Hnojilo a striekalo sa viac, a to aj látkami, ktoré považujeme za jedy (DDT). Mlieko obsahovalo ťažké kovy, zelenina dusičnany, známy je prípad s vrátením exportu šunky do USA, keďže obsahovala polychlórované bifenyly. Potraviny za komunizmu obsahovali chemické prísady (éčka), ale nebola povinnosť ich uvádzať na obale. Pozri aj blog Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
Už pri spracovaní dochádzalo k tomu, že napríklad pokazená zelenina sa spracovala na čalamádu, brigádnici medzi zeleninou rozomleli mŕtvu myš, v mäsokombinátoch sa prvej várke údenín hovorilo myšiaci, lebo obsahovala aj rozomletých hlodavcov, ktorí sa pohybovali vnútri strojov. O tomto sa samozrejme nehovorilo a nepísalo, aj keď v 80. rokoch sa na niektorých fórach začala otvárať problematika potravinárskej výroby.
V dokumente Českej štátnej televízie z roku 1987 s názvom: „Sú naše potraviny závadné?“, sa hovorí o absencii normy na obsah vysoko karcinogénnych PCB v potravinách. Podobne to bolo napr. u benzénu, dusičnanov, dusitanov, kyseliny sírovej, mykotoxínov, ťažkých kovov, NPK a DDT (zakázaný až v roku 1974, v potravinách prítomný dlho potom), keď normy buď neboli, alebo sa nedodržiavali. „Vo vyšších hladinách sú v potravinách zistené niektoré toxické látky, ktoré dokonca prekračujú prípustný denný príjem stanovený Svetovou zdravotníckou organizáciou“, píše sa v správe ministerstva životného prostredia z marca 1990.
Ponuka v obchodoch bola hrozná a jedlo sa drahšie ako dnes: Priemerne zarábajúci zamestnanec či dôchodca s priemernou penziou si v súčasnosti môže dovoliť napríklad dvakrát viac ryže, trikrát viac bravčového mäsa, štyrikrát viac kuraciny či päťkrát viac jedlého oleja než v roku 1989. Kritika nekvality dnešných najlacnejších potravín je smiešna: Za cenu niekdajšej salámy, obsahujúcej menej ako 70 percent mäsa, dnes dostaneme Schwarzwaldskú šunku.
Ale to nie je pre uctievačov z retro skupín, ktorí dostali vtipné pomenovanie retráčikovia, argument.
Ok, tak asi preto sme zdravší, dožívame sa dlhšie a detská úmrtnosť je menšia, ale tak dobre, fakty nemajú v ich svete čo hľadať.
Ešte poznámka: Všetky screenshoty pochádzajú zo skupiny Úlovky z retro skupín, prípadne stránky Vzpomínky/spomienky z ČSSR - obe sa zaoberajú klamstvami a zavádzaním v retro skupinách.
„Zase tieto klamstvá... bez éčok a všetko domáce,“ píše admin Patrik Erhard Janda. „Všetky tieto produkty boli stabilizované pomocou potravinových prísad, mnoho z nich umelo dofarbované karcinogénnymi farbivami, ktoré sú dnes zakázané, a dokonca dochucované. Domáca produkcia ovocia sa oproti dnešku trojnásobne hnojila. Ešte horšie to bolo s dovozovým ovocím zo spriatelených rozvojových socialistických krajín, ktoré obsahovalo násobné množstvo pesticídov, PCB, ťažkých kovov a pod.
Navyše sme mali nekvalitný obalový plech, ktorý uvoľňoval cudzorodé látky do tekutiny. Niektoré džúsy boli sterilizované pasterizáciou, takže došlo k absolútnej degradácii vitamínov, u iných sa používali chemické konzervanty. S pasterizáciou bol ďalší problém, vzhľadom na odparenú vodu sa džúsy riedili vodou, ponúka sa otázka kvality vody.
Je výrazom neuveriteľnej hlúposti čítať v komentároch, že všetko vypestované u nás… ananás, citrón, pomaranč, mandarínky atď., a ako boli džúsy lacné, naopak, džúsy boli extrémne drahé, preto sa minimálne predávali. Malé balenie (odhadujem cca. 2 dl) v rozmedzí najčastejšie 2-4 CZK, to je na dnešné 30-60 CZK (1,22-2,44 EUR), a veľké balenie (odhadujem cca. 4 dl) v rozmedzí 4-8 CZK, to je na dnešné 60-120 CZK (2,44-4,87 EUR).“
Podobná téma, ale s pridanou hodnotou. V skratke: Dnešné ženy sú (v iných diskusiách) naničhodnice, ktoré používajú polotovary, lebo sa im nechce alebo nevedia variť. Ale v tomto prípade išlo, naopak, o pomoc zamestnaným ženám, aby nemuseli po práci stáť dlho pri platni. To je predsa jasné!
O škodlivých látkach v Sunare som nenašiel žiadne relevantné informácie, ale skvelá je argumentácia „Ako ste prišli na to, že vtedy to bolo zdravé a teraz nie?“ Odpoveď: „Bolo to zdravé a viem to od mamičky. Dnes to zdravé proste nie je. Neublíži to, ale zdravé to nie je.“ No ako môže byť niečo zdravé dnes? Nemôže prosto. Zdravo už bolo. Za socializmu.
Chlieb je archetypálna potravina, symbol. Tak samozrejme, ten najlepší bol za socializmu. Voňal, bol úžasný, vždy čerstvý... no, nebol. A často nebol vôbec. A keď bol, boli sme radi. Ale nejaký špeciálny transcendentálny zážitok mohol mať človek len naozaj náhodne, boli aj také pekárne (napr. v Bratislave legendárny prievozský chlieb). V zdieľanom článku píšu o tom, že to nie je úplne isté, lebo upečenie jedného bochníka trvalo kvôli dlhému procesu fermentácie až sedem hodín, na rozdiel od dneška, keď výroba jedného kusu trvá zhruba tri hodiny.
Výroba prebiehala najmä v plynových peciach, čím sa zachovala jemná kôrka. Na druhej strane, za čias komunizmu ste si väčšinou museli chlieb zarezervovať dopredu, aby sa na vás vôbec dostalo. A tiež bol v pomere k vtedajším zárobkom výrazne drahší. „Zatiaľ čo z priemernej mzdy v roku 1989 ste si mohli kúpiť 681 bochníkov, dnes si ich môžete dopriať až 1190.“ Ale napriek tomu dnes skrátka neexistuje dobrý chlieb, všetko je to odpad, odpad, odpad.
No a táto to zabila:
Po tomto už mi neostávajú žiadne slová. Tému dokončíme nabudúce.
Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.