samozrejme, medzi umeleckou smotánkou existovali aj takí vyvrheli, ktorí sa po jedle ani neobzreli a považovali ho za nutnosť či dokonca otravnú prestávku, čo im uberala drahocenný čas z tvorby – zo spaľujúceho zanietenia a posadnutosti vlastným  géniom. Taký bol napríklad Michelangelo Buonarotti, o ktorom sa dodnes hovorí, že pri maľovaní Sixtínskej kaplnky po celý čas skoro hladoval. Iba na obed mu vyniesol jeho pomocník na lešenie misku s kašou a chlebom, aby sa tento génius ľudských proporcií posilnil a mohol pokračovať v posvätnej práci. Podobným martýrom vlastného trávenia bol istý neduživý a vlastným utrpením posadnutý Vincent van Gogh, na ktorom sa jeho odpor k jedlu podpísal aj vizuálne. Veď si len pozrime jeho autoportréty a je nám jasné, že ten chlapec okrem nejakej tej cesnačky, ktorú do seba pretlačil pomedzi neurózou zatnuté zuby, viac toho do seba nedostal. Našťastie, takíto neduživci sú v umeleckom svete skôr výnimkou. Možno ešte Leonardo da Vinci nám to kazí tým svojím zanovitým vegetariánstvom a tvrdením, že jeho brucho nebude hrobom pre živé tvory, no ostatní pristupujú k jedlu a stolovaniu s vášňou a svoj jedálniček aranžujú v duchu svojho umeleckého programu.