Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Inšpirované tancujúcimi medveďmi

.jozef Koleják .lifestyle .dobré jedlo

Ležali na dlani a leskli sa na slnku až z nich prechádzal zrak. Zelené, červené, oranžové, žlté či úplne priesvitné. Mäkké a poddajné postavičky. Úžasne voňali a ešte lepšie chutili. Kto chcel, ich žul, vytrvalci cmúľali. Gumové medvedíky.

Inšpirované tancujúcimi medveďmi HANDMADEPICTURE/DPPHOTO/PROFIMEDIA Kedysi mala oranžová farba gumového medvedíka príchuť pomaranča, červená maliny, priesvitná ananásu, žltá citróna a zelená jahody.

človek mal niekedy pocit, že na tej ruke doslova svietia. Polopriesvitné medvede: spredu roztomilé zvieratká, zozadu ploché, nedokončené figúrky bez chrbta. Keď ich detská ruka stisla, pokrčili sa a chvíľu im trvalo, kým sa znova dostali do formy. Niektoré sa nedostali a šli prvé do úst. Na to, že sú to malé medvede, treba v súčasnosti trošku trpezlivosti a veruže aj predstavivosti. Hlava je taká maličká a telo sformované len tak ledabolo, že gumový cukrík si pokojne môžeme pomýliť s vyobrazením svišťa alebo nejakej prerastenej kuny. 

Nebolo to tak vždy. Pôvodné a úplne prvé medvedíky totiž boli omnoho väčšie, štíhlejšie a mali vzpriamené laby. Ako keď na vás toto milé chlpaté zvieratko v lese začne robiť dojem, vzpriami sa, aby vám ukázalo, kto je tu pánom. Alebo keď pózuje v cirkuse a čudný potetovaný ujo s fúzmi a talianskym menom mu prechádza bičom popod bradu. Ujo sa usmieva, o medvedíkovi to povedať s istotou nevieme.

Inšpiráciou gumených medvedíkov boli totiž naozaj tancujúce medvede, ktoré patrili medzi vrcholné čísla všetkých pútí a trhov začiatkom dvadsiateho storočia. Milovali ich deti aj dospelí, vždy bol na ich predstavenie nával. 

„Na začiatku druhej svetovej vojny mala firma okolo 400 zamestnancov a denne vyrábala tony gumených medvedíkov.“

Pomedzi ľudí čakajúcich na toto nevšedné a vzrušujúce vystúpenie sa vtedy pohyboval aj istý Hans Riegel z Bonnu. Ešte prednedávnom bol zamestnancom veľkej továrne na cukrovinky, no mal dosť úmornej práce od rána do večera za biedny plat, a tak sa v roku 1920 rozhodol osamostatniť. Začal vyrábať cukrovinky doma s pomocou vlastnej manželky, ktorá ich potom na bicykli distribuovala do obchodov. Svoju firmu nazval podľa začiatočných písmen svojho mena a bydliska. HAns RIegel z Bonnu – Haribo. 

Akokoľvek sa snažil a manželka bicyklovala, obchody nešli. Na trhu bolo toľko cukríkov a sladkostí, že v nich mohli deti plávať. Hans sa však nevzdával, obchádzal všetky možné príležitosti, kde sa koncentrovalo množstvo detí spolu s rodičmi, čiže výročné púte a trhy, stredobod života všetkých kolotočiarov, cirkusantov a predajcov rýchleho občerstvenia. Tam sa mu nejaké cukríky predať podarilo, no nie dosť na to, aby bol spokojný.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite