chutí absolútne fantasticky a na jej prípravu netreba vymýšľať žiadne špeciálne postupy. Stačí jemne ugrilovať. Všetok zážitok zaobstará jemnučké, morom dýchajúce mäso, ktoré sa rozpadáva na jazyku. Hlbší, dymový tón k celému tomu hodovaniu pridajú chrumkavé doružova opečené prísavky. Samozrejme, všetok tento zázrak nastane, pokiaľ sa s chobotnicou narába naozaj s láskou. A to nie vždy býva zvykom. Ale nie div. Tento prapodivný tvor s ôsmimi ustavične sa pohybujúcimi chápadlami, vyvalenými očami a amorfným telom ľudstvo odjakživa fascinoval a dráždil jeho predstavivosť, na obyčajného primáta už aj tak dosť prepiatu. A väčšinou sa tá fantázia uberala smerom, ktorý bol viac desivý ako príjemný. S výnimkou uleteného a značne svojského Japonska, kde hlavonožca nájdeme ako častý motív erotických kresieb.
Všade inde, kde sa ľudia s chobotnicou stretli – teda v prímorských kultúrach – tento tvor naháňal ľuďom strach. Napriek tomu, že po vylovení vyzerá absolútne neškodne, až odovzdane a vo vode sa vždy pri preľaknutí pomočí čiernym atramentom. No to, čo robí taký tvor pod vodou, ľudia nevideli, takže si začali predstavovať. Zrejme ho videli skôr ako hrôzostrašného predátora, ktorý je nevypočítateľný a z jeho objatia sa nedá nijakovsky vymaniť. Veď všetkých živých tvorov prevyšuje počtom svojich čudných silných a slizkých rúk. A tie majú navyše fakt divné prísavky.
„Tento prapodivný tvor ľudstvo odjakživa fascinoval a dráždil jeho predstavivosť.“
K tomu si pripojme odveký ľudský koníček v príbehoch všetko zveličovať a preháňať, a hneď tu máme obrovského strašidelného tvora, ktorý si dokáže na jeden šup nasúkať do svojej priesvitnej papule celú loď aj s námorníkmi. Nezachráni sa nik, pretože kto aj skočí cez palubu, chobotnica ho svojimi chápadlami obtočí, stiahne pod vodu a skonzumuje ho zvlášť a s veľkým gustom. Predstava, že by človek mohol padnúť do chápadiel takého tvora musela byť hrozivá. Len si to predstavme, ako nás omotáva nejaké chápadlo.
Ten pocit je podobný ako pri ovíjaní hada. A ruka v ruke s týmto fantazírovaním potom vznikajú legendy, kde figuruje osmonoh ako desivý predobraz. V nórskych mýtoch je to morský obor Kraken, v Ázii podobná morská potvora. V Európe sa chobotnica dostáva na súš, aby sa jej chápadlá stali charakteristickými prvkami obávaných Gorgón. Troch gréckych sexy sestier, zvodných až strach. Všetko na svojom mieste, len tie vlasy nie a nie dostať pod kontrolu. Vlnili sa ako klbko hadov, ako chápadlá vodnej príšery. A do toho tie ich oči. Človek do nich pozrel a naveky skamenel.
Nečudo teda, že niekedy na tanieri nájdeme chobotnicu, ktorá sa nám vzpiera, jej mäso je tuhé a naťahuje sa v ústach ako guma, koža je nedopečená a prísavky nechrumkajú. Zrejme chobotnicu pripravoval kuchár, ktorý jednoducho nedokáže v sebe prekonať hrôzostrašné asociácie a nepripravuje túto morskú delikatesu s patričnou nehou a láskou.
„Tento tvor naháňal ľuďom strach.“
A ako taká láska vyzerá? Kto si pri mori ráno privstane a vyberie sa do prístavu, možno ju uvidí: rybár drží v ruke chobotnicu alebo jedno jej odrezané chápadlo a trieska ním do skaly či o provu lode akoby sa zbláznil. Z celej sily a v pravidelnom rytme. Potom chobotnicu zavesí na šnúru ako svoje čerstvo vyprané trenky a nechá ju trochu presušiť na slnku. Až potom si ju pripraví na ohni alebo šupne na pár chvíľ do morskej vody so zeleninou, aby sa uvarila. Týmto rituálom, dôkladným naklepaním, ponatŕha v chápadlách svalové vlákna a mäso chobotnice je potom krehké a vláčne ako slaný, morom pobozkaný marshmallow.
Potom už je len otázkou vlastných chuťových preferencií, kam chobotnička poputuje – či do sladkokyslého nálevu, aby sa vynímala ako fantastická súčasť morského šalátu alebo na gril, kde po krátkom a dostatočne prudkom opečení pristane na našom stole ako parádne predjedlo. Stačí už len pokvapkať olivovým olejom a zajedať chlebom.
ako na chobotnicu
Kto si kúpi čerstvú chobotnicu, ale na starodávne námornícke spôsoby si nepotrpí a nie je ochotný aspoň desať minút chápadlo po chápadle obúchavať o hranu stola a konkurovať tým svojim susedom pri naklepávaní tradičných nedeľných rezňov, ľahká pomoc. Mäso chobotnice vie popustiť aj po dlhšom varení. Musíme si však najprv pripraviť jemný zeleninový vývar v čo najväčšom možnom hrnci. Keď buble a je hotový, povenujeme sa morskému telíčku. Chobotnici odrežeme hlavu a ostanú nám len dlhé chápadlá. Tie potom vložíme do nedočkavého vývaru a varíme najmenej 45 minút. Odstavíme a necháme ešte tridsať minút dôjsť.
Chobotnicu vyberieme, necháme ju vychladnúť, pokojne aj do ďalšieho dňa, uchovávame ju v chladničke. Keď rozbalíme gril, chápadlo chobotnice narežeme na úhľadné kúsky veľkosti ruky a grilujeme ich na olivovom oleji. Až po ugrilovaní chápadlá dochucujeme soľou, čiernym korením, kúpeľom v olivovom oleji ochutenom cesnakom a bylinkami. Komu sa nechce podstupovať ani túto procedúru, môže siahnuť po hlboko zmrazenej chobotnici, kde jej svalové vlákna v chápadlách prirodzene zničí mráz. Pri takto upravenej chobotnici však nečakajme až taký silný gurmánsky zážitok. Pri morských potvorách je predsa len prvoradá čerstvosť.