Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Indiánska nátierka

.jozef Koleják .lifestyle .dobré jedlo

Pred Nežnou revolúciou ho tu poznal len málokto. A keď k nám konečne prišlo, všetci sa čudovali, čo je to za čudo. Reakcie okamžite rozčesli konzumentov na dva nezmieriteľné tábory. Na tých, čo arašidové maslo zbožňujú a na tých druhých.

Indiánska nátierka profimedia Zvláštna, sladko-slaná pochúťka musí tróniť na poličke a v chladničke takmer v každej americkej domácnosti.

priznávam sa bez mučenia, nepatrím k tým, čo im pri predstave dózičky plnej tohto amerického zázraku zasvietia oči od blížiacej sa slasti. Čudná žltohnedá pasta z pražených arašidov, ktorá sa hutne lepí na podnebie a človek má pocit, že mu v ústach tak trochu rastie, ma vždy skôr odrádzala. Je veľmi intenzívna a ťažká, človek napochytro nevie, čo s ňou, či požiť alebo spôsobne odložiť do vreckovky. Pri predstave, že si ju ešte niekto nahrubo natiera každé ráno na opražený toast som, jemne povedané, na rozpakoch. Ale chápem to, niekto zase nedokáže oceniť chuť môjho miláčika – anglickej nátierky marmite z kvaseného droždia, ktorá chuťou pripomína naše socialistické, hojne používané polievkové korenie maggi. Američania sa s Angličanmi nad týmito svojimi dvoma zázrakmi napokon doteraz značne doťahujú. Z európskeho kontinentu arašidovému maslu prepadli, zdá sa, iba Holanďania, ktorí ho jedia na kvantá. Niežeby sme ho nejedli aj my, ukryté vo všakovakých čokoládových tyčinkách a rôznych iných maškrtách k televízoru, no aby sme si ho čičíkali a radili ho na stôl ako pravidelnú súčasť našich raňajok, tak to nie.

Nie každému arašidové maslo musí chutiť, nie každý ho musí vzývať, no treba mu uznať, že napriek pomerne fádnej chuti má roztomilý a v niečom typicky americký príbeh. Ako prví s ním prišli Inkovia a Aztékovia. Zvláštnu strukovinu, ktorú my nazývame podzemnica olejná, opražili a rozotreli na kamenných mlynoch na hrudkovitú pastu – zmes orieškov a oleja, ktorý sa z nich pri drvení vylial. Túto pastu potom podávali ako zázračnú medicínu na bolenie zubov. Dlho-predlho sa arašidové maslo pretĺkalo americkým kontinentom, nikto oň príliš nejavil záujem, možno nejakí nadšení apatiekari udržovali jeho výrobu a ordinovali ho uboleným zlatokopom počas zlatej horúčky. Až kým si ho nevšimlo na konci devätnásteho storočia isté sanatórium pre horných desaťtisíc, pod honosným názvom John Harvey Kellogg´s Western Health Reform Institute. Potrebovalo totiž pre svojich pacientov, ktorí mali problém so sánkami a zubami, nutrične bohatú stravu, čo by sa dala pohodlne prehĺtať bez prežúvania. 

„Dnes v Spojených štátoch hádam neexistuje domácnosť, kde by v chladničke alebo kuchynskej skrinke netrónil tento indiánsky vynález.“

Arašidové maslo spĺňalo všetky ich predstavy. Neuveriteľne rýchlo dokázalo zasýtiť a oproti iným rozvareným kašiam pôsobilo ako pravá maškrta. Najmä ak ho ešte posolili a osladili. Pacienti si ho natoľko obľúbili, že sa ho začali dožadovať aj vtedy, keď už mali funkčné sánky a zúbky dokázali prehryznúť na povel primára čokoľvek. Nebolo treba veľa času na to, aby sa o novej paste začalo pošuškávať aj mimo tohto veľkolepého stánku zdravia.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite