Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hlava kučeravá

.jozef Koleják .lifestyle .dobré jedlo

Zelenina, na ktorú sa ustavične zabúda. Aj my sme si na ňu spomenuli až teraz. A pritom odnepamäti patrila medzi základné suroviny európskej výživy. U nás dokonca prerazila aj do kultivovaných nadávok. Keď niekoho niekam poslať, tak do kelu.

Hlava kučeravá YULIYA FURMAN/ALAMY/PROFIMEDIA Kel, to nie je len kelový prívarok. Z jeho krajšieho bratranca ružičkového kelu sa dá na masle pripraviť zdravá príloha k mäsu.

málokto sa však zamýšľa, prečo dotyčného neboráka, čo nám lezie na nervy, alebo sa len odváži s nami nesúhlasiť, posielame práve medzi kučeravé hlavy tohto horkého bratranca kapusty. Niekto si možno pomyslí, že ho tým posiela do najvzdialenejšieho kúta záhrady, kde sa pestuje kel a už možno len kôpor, dve veci, ktoré sa dnes v kuchyni používajú viac ako korenie než ako základná potravina. Nech sa tam postaví a ostane stáť, tam ho nik neuvidí a nikomu aspoň nebude zavadzať!  To by však toto ustálené slovné spojenie muselo existovať pomerne krátko, asi len od polovičky dvadsiateho storočia, keď kariéra kelu začala rapídne upadať a zabudlo sa naň. 

Dovtedy totiž kel rozhodne nečupel niekde v úzadí. Skôr by sme mohli povedať, že kopal prvú ligu. Keď sa človek pred takými štyristo rokmi postavil za dedinu či mesto a rozhliadol sa navôkol, nevidel žírne lány pšenice či repky olejnej, videl len samý kel. Takže posielanie niekoho do kelu znamenalo, aby sa vzal a šiel prvým smerom, čo mu napadne, nech mašíruje preč – najlepšie rovno do poľa plného kelu, lebo neručíme za seba.  Z toho vidíme, aký bol kel pre človeka v stredoveku, keď sa tvorila väčšina našich roztomilých nadávok, dôležitý. Kto by si myslel, že je to len slovenské či slovanské špecifikum, nech sa hneď nebije do hrude, táto absolútna dominancia kelu sa totiž neukazuje len v našom jazyku. Podobne sú na tom napríklad Škóti. U nich je kel dokonca synonymom pre jedlo. Nehovoriac o tom, že jeden prúd v ich literatúre sa hrdo nazýval priamo po keli – Kailyard school. 

Kel poznali už Gréci či Rimania v štvrtom storočí pred Kristom a tvoril podstatnú časť ich jedálnička. Neboli to síce ešte opulentné kučeravé hlavy, čo sa pretŕčali na hostinách, ale skôr naondulované listy, ktoré teraz tak do nebies oslavujú všakovakí hipsteri. No už vtedy sa z kelu pripravovali všakovaké skvelé prívarky či kaše. Dokonca sa považoval aj za liečivku. Grécky staroveký lekár Dioscorides napríklad kel odporúčal na všakovaké neduhy súvisiace s trávením. 

„Keď sa povie kel, každý si predstaví obyčajný prívarok, žiadnu vysokú kuchyňu, ktorá by mala priniesť len tie najvyberanejšie chuťové zážitky.“

Najväčšiu stopu však kel zanechal v krajinách, ktoré sú na mape umiestnené trošku severnejšie. Tam práve dokázal najviac zužitkovať svoje prednosti. Kel totiž s úsmevom na perách znáša aj tie najnižšie teploty. Takže zatiaľ čo o inej zelenine sa ľuďom mohlo vo februári iba snívať, kel bol vždy naporúdzi, dokonca aj v tej najtreskúcejšej zime. Takto kel zachraňoval celé generácie horalov a ľudí v chudobnejších regiónoch. Nečudo, že po čase okupoval každé pole, kam oko dovidelo.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite