málokto sa však zamýšľa, prečo dotyčného neboráka, čo nám lezie na nervy, alebo sa len odváži s nami nesúhlasiť, posielame práve medzi kučeravé hlavy tohto horkého bratranca kapusty. Niekto si možno pomyslí, že ho tým posiela do najvzdialenejšieho kúta záhrady, kde sa pestuje kel a už možno len kôpor, dve veci, ktoré sa dnes v kuchyni používajú viac ako korenie než ako základná potravina. Nech sa tam postaví a ostane stáť, tam ho nik neuvidí a nikomu aspoň nebude zavadzať! To by však toto ustálené slovné spojenie muselo existovať pomerne krátko, asi len od polovičky dvadsiateho storočia, keď kariéra kelu začala rapídne upadať a zabudlo sa naň.
Dovtedy totiž kel rozhodne nečupel niekde v úzadí. Skôr by sme mohli povedať, že kopal prvú ligu. Keď sa človek pred takými štyristo rokmi postavil za dedinu či mesto a rozhliadol sa navôkol, nevidel žírne lány pšenice či repky olejnej, videl len samý kel. Takže posielanie niekoho do kelu znamenalo, aby sa vzal a šiel prvým smerom, čo mu napadne, nech mašíruje preč – najlepšie rovno do poľa plného kelu, lebo neručíme za seba. Z toho vidíme, aký bol kel pre človeka v stredoveku, keď sa tvorila väčšina našich roztomilých nadávok, dôležitý. Kto by si myslel, že je to len slovenské či slovanské špecifikum, nech sa hneď nebije do hrude, táto absolútna dominancia kelu sa totiž neukazuje len v našom jazyku.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.