vraj ju vyrábali už Sumeri či Egypťania. Nie je totiž možné, aby na jej výrobu neprišli. Vyhodiť srvátku bez toho, aby sme z nej predsa len neskúsili niečo vydolovať – to sa na vynachádzavé plemeno, akým je ľudský rod, nepodobá. Ricotta sa totiž vyrába zo srvátky, ktorá ostala po výrobe základnej syrovej hrudky. Tá spotrebovala všetok kazeín, no v nádobe s jemne zakalenou tekutinou ostali ešte albumín a globulín a čakajú tam na ďalšie spracovanie. Tak prečo ešte váhať.
Stačí srvátku nechať 24 hodín pri izbovej teplote prekysnúť a nanovo ju prevariť, tentoraz úplne, nie len po štyridsať stupňov ako pri prvom syre. Podľa toho dostala ricotta aj názov – znamená to prevarená. Potom ju treba nechať vychladnúť a pekne pozbierať jemné vyzrážané vlákna cez plátenko alebo gázu, zavesiť ju a nechať stiecť. Na druhý deň máme niečo ako čerstvý syr, ibaže krémovejší, nadýchanejší a prekvapujúco ľahký. Ricotta totiž obsahuje omnoho menej tuku, lebo skoro všetok šiel do prvej hrudky. Je sladká, smotanová, a práve preto v kuchyni mimoriadne variabilná.
Napriek tejto samozrejmej a veľmi ľahkej výrobe, prvá zmienka o ricotte padla až v druhom storočí nášho letopočtu. Grécky rétor Athenaeus vo svojich spisoch opisuje banket, na ktorom sa podával ľahký syr zo Sicílie. Historici sa domnievajú, že by mohlo ísť o ricottu.
„Je to výnimočný syr, ktorý si svoje miesto našiel v slaných jedlách, omáčkach, ale aj v dezertoch.“
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.