poznáme to. Jedna vec je vytvoriť niečo nezabudnuteľné, po čom človek ešte dva týždne počuje chvály, pravidelne mu chodia esemesky so žiadosťou o presný recept, napriek tomu, že zasvätení vedia, že žiaden úplne presný recept nikdy neexistoval a ani nebude – a potom je tu tá nepríjemná stránka: kto to všetko umyje a uprace. To sa, samozrejme, géniov kuchyne netýka, tí sa zvyčajne cítia vyšťavení, oni svoj umelecký výkon už podali, teraz zbierajú slávu, žnú, čo zasiali, na umývanie sú tu tí, ktorí konzumovali. A práve tí, osudom postihnutí prostým výskytom kulinára v domácnosti, veľmi dobre poznajú odvrátenú stránku tohto síce milého, spoločensky vítaného, no na nervy mimoriadne drahého koníčka. Pretože gurmán rozhodne nevarí v jednom hrnci a kuchyňa po jeho extempore vyzerá ako po výbuchu. 

A to hovoríme len o situácii, keď sa všetko vydarilo, všetko klaplo, nič neprihorelo, nik nestratil nervy tak, aby okolo seba začal hádzať riad a špliechať od prskajúcej zlosti omáčku pri miešaní po kachličkách. To peklo, tá spálená zem, ktorá sa tiahne za nadšeným kuchárom, o nej sa nehovorí. No bola tu, zdá sa, odpradávna, pretože už od staroveku sa mnohí pokúšali vymyslieť systém, ako pripravovať jedlo tak, aby sa minimalizovala spúšť, ktorá po jeho navarení zostala.