ako to už u ľudí býva, vždy chcú viac. Práve táto túžba – niekto by povedal neresť –,  keď sa nevieme uspokojiť s málom, keď nám radosť z niečoho vydrží len chvíľu a už špekulujeme, ako si dopriať niečo lepšie, rafinovanejšie či väčšie, nás odjakživa posúva vpred. Je zárukou pokroku, spolu s jej odvekou súputníčkou – lenivosťou: túžime si veci za každú cenu uľahčiť. Snaha o neustále zdokonaľovanie postihla aj takú oblasť, akou je obyčajné pekárstvo.

Už od čias, keď sa v starovekom Egypte podarilo omylom vykvasiť prvý chlieb, jednotliví pekári, celé ich generácie medzi sebou súťažia, kto napečie ten najchutnejší a najjemnejší. Niektorí šli cestou sladkých korenín, medu a masla a vznikla celá odnož kysnutých koláčov, iní zas vsadili na minimalizmus a zdokonaľovanie základných ingrediencií. Preto nečudo, že múka z obilných zŕn sa mlela na jemnejšie a jemnejšie, mlynári stavali čoraz rafinovanejšie mlyny a za najdrahšiu a najvychytenejšiu múku sa považovala hladká pšeničná múka len z čistučkých zŕn, z ich ničím nepoškvrnených jadier. Pečivo z takejto múky bolo najdelikátnejšie a dodnes sa zaň považuje. Lenže... to nestačí. Múkou sa aj zahusťuje, robia sa z nej krémy a tam človek ešte len tušil možnosti, ako potešiť svoje roztúžené chuťové zmysly. Na pomoc prišla priemyselná revolúcia, ktorá so sebou priniesla aj objav mokrého mletia, keď sa zrno lúhuje, potom vo vode pomelie a jemný prach sa z neho vymýva a následne suší. Vznikne tak veľmi jemná múčka, ktorá dostala názov škrob a využívala sa najprv len priemyselne – na škrobenie bielizne, všetkých tých tvrdých stojačikov na bielych košeliach pod žakety a fraky priemyselníkov devätnásteho storočia.