ľudstvo ju pozná od nepamäti a podľa všetkého ju už od prvého výlovu bezostyšne je. Veď čo s takým morským chrobáčikom, keď ho prvýkrát zazriem? Vyzerá krehko a chutne, šup ho do úst. Trošku to chrúme, keďže kreveta má síce mäkký, ale predsa len pancier. No chuť je výborná. 

Kreveta bola vždy len taký doplnok, malá chutná delikatesa, pretože bola vedľajším produktom výlovu. No keď sa ich nazbieralo viac a človek ich na brehu jemne opražil na ražni či len tak poprevracal na rozpálenom kameni, malý zakrútený ráčik dostal taký neopakovateľný a výrazný šmak, že to človekom muselo zatriasť. 

No a keď sa také niečo stane, človek nelení a pre zopakovanie tohto zážitku, pre opätovné stretnutie s prenikavou gurmánskou slasťou je ochotný prekonať vlastnú pohodlnosť a trebárs aj začať premýšľať. Napríklad nad tým, ako tých kreviet uloviť čoraz viac a nespoliehať sa na náhodu, čo uviazne v sieti popri chytaní rýb. Človek začal pozorovať a vyhútal, že tieto malé kôrovce sa držia pri piesočnatom dne, kde si roztopašne tancujú a plávajú, nič ich neruší. Vymyslel teda siete, ktoré kládol na dno a čakal, kým mu do nich krevetky v deltách riek či blízko morského brehu nalezú. Výlov kreviet sa zlepšil, no stále to nebolo bohviečo.