V časoch, keď bolo lepšie

posledná kniha sociológa Zygmunta Baumana, ktorý zomrel v januári tohto roku, má názov Retrotópia. Ak sa vám ten názov zdá komplikovaný, vedzte, že taký je aj celý text. Nie je to ľahké čítanie: dlhé, rozvité súvetia s množstvom vsuviek, rozsiahle citáty, svojrázna terminológia. No napriek tomu má kniha pevnú štruktúru a Bauman nestráca niť. Tá je však o čosi dlhšia, než na akú sme v čase dynamických a úderných textov zvyknutí.

„Retrotopické sklony sú teda obrátením sa k snovej minulosti.“

epidémia nostalgie

Málokoho zaujímala téma utópií tak ako Baumana. Utópie renesančných autorov vykresľovali svetlú budúcnosť, krásny nový, no nereálny svet. V 20. storočí prišlo viacero autorov, najznámejším z nich bol George Orwell, s utópiou naruby –  antiutópiou, dystópiou či kakotópiou –, v ktorej sa budúcnosť zobrazovala zle, veľmi zle. Charakterizuje ju rozvrat, beznádej a oko Veľkého brata, čo vidí všetko. A do tohto sváru medzi optimizmom a pesimizmom vstúpi Bauman s tretím pojmom: s retrotópiou.

V jednom zo svojich posledných rozhovorov Bauman vysvetľoval, že retrotópia sa od utópie odlišuje dôverou, ktorá sa odvíja od budúcnosti smerom k minulosti, a nedôverou vedenou v opačnom smere. Sklon k retrotópii opisuje ako epidémiu nostalgie, v ktorej sa súčasný človek uchyľuje k minulosti. Tá bola preňho lepším miestom pre život. To, čo príde, sa totiž nevyvíja sľubne a strach z neistej budúcnosti ho núti nespoliehať sa naivne na svetlé zajtrajšky. Retrotopické sklony sú teda obrátením sa k snovej minulosti. Taká, samozrejme, nikdy neexistovala, je iba mýtizovaná, zidealizovaná, a to nielen jednotlivcom, ale aj v kolektívnej pamäti širších komunít. Bauman viackrát spomenie slávnu tézu Leopolda von Rankeho, že historici by mali opisovať dejiny tak, ako sa naozaj odohrali. No ale hovorte to ľuďom, ktorí chcú vidieť minulosť ako súvislý, krásny, priam beletrizovaný príbeh, najlepšie ešte aj spevnený nejakou ideologickou výstužou.