Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Patrí Kulichova socha na Duklu?

.anton Vydra .klub .esej

Vojenský historický ústav (VHÚ) čaká 19. apríla súdne pojednávanie. Dedičom komunistického sochára Jána Kulicha sa totiž nepáčilo, že ústav vymenil na Dukle Kulichovo súsošie za pôvodnú plastiku československého vojaka. A tak na ústav podali žalobu.

Patrí Kulichova socha na Duklu? VHÚ/SITA Pamätník Československého armádneho zboru na Dukle v katastri obce Vyšný Komárnik ešte so súsoším Žalujem od Jána Kulicha. Fotografia z roku 1974 zachytáva oslavy 30. výročia Karpatsko-duklianskej operácie.

ako každý Svidníčan, aj ja som bol na Dukle veľakrát – či už povinne zo školy, alebo dobrovoľne na bicykli, len tak. Viackrát som si prezeral ostré črty tvárí na bustách padlých dôstojníkov a čítal tam všetky tie neznáme mená na bronzových tabuliach. Je ich tam vyrytých 1 256 a pod zemou ich z tohto počtu leží presne 565 – všetko vojaci Československého armádneho zboru v ZSSR. V ťažkých bojoch Karpatsko-duklianskej operácie počas druhej svetovej vojny však v tých lesoch aj spolu so Sovietmi a Nemcami vyhaslo násobne viac životov: 73 000! Tí ľudia, ktorí bojovali v náročnom horskom teréne, a nie niekde na rovine, túžili len po tom, aby sa mohli čo najskôr dostať domov k svojim rodinám. Ich cesty sa však skončili tam – v lesoch zalievaných krvou.

Pamätník na Dukle som si pamätal vždy len s Kulichovou sochou sovietskeho vojaka a uplakanej ženy, ktorá sa k nemu túli. Ako dieťa som ani len netušil, že tam v minulosti stáli aj nejaké iné sochy. Kto by nám to vtedy povedal, všakže? Všetko sa redukovalo na nekonečne dlhé pocty a frázovité prejavy venované sovietskym osloboditeľom, ktorým československí vojaci iba pomáhali v bojoch Karpatsko-duklianskej operácie. Pri tých pietnych spomienkach hrali českí a slovenskí vojaci zakaždým akoby druhé husle. A to aj napriek tomu, že Dukla je pamätníkom českých a slovenských vojakov. Tí sovietski majú svoj obrovitánsky pamätník s robustnou hviezdou s piatimi cípmi priamo vo Svidníku, presnejšie na okraji mesta. Sovietov je tam pochovaných 9 000 z celkového počtu 19 000 zabitých. Ten pamätník si tí sovietski vojaci isto zaslúžia, položili svoje životy aj za nás.

Po skončení druhej svetovej vojny sa vojenské pamätníky a cintoríny stavali na princípe, že vojaci jednotlivých armád bývali pochovávaní zvlášť, nezmiešane. Preto je jeden pamätník vo Svidníku, druhý na Dukle. Veliteľom 1. československého armádneho zboru v ZSSR bol generál Ludvík Svoboda a aj on má vo Svidníku štvormetrovú bronzovú sochu – žiaľ, tiež od ideologicky poplatného tvorcu Jána Kulicha. Životný príbeh Ludvíka Svobodu by si zaslúžil osobitné miesto, no nateraz k nemu povedzme len toľko, že to bol on, minister obrany, kto vydal pokyn na stavbu pamätníka na Dukle; ležia tam predsa jeho vojaci. Keby dnes na Dukle stála tá svidnícka Kulichova socha generála Ludvíka Svobodu (ak nebudeme brať do úvahy fakt, že vznikla omnoho neskôr, až v roku 1989), možno by to bolo pre historikov znesiteľnejšie, než Kulichova plastika sovietskeho vojaka a plačúcej ženy. Ako teda vznikol problém s tým nešťastným súsoším?  

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.anton Vydra .klub
.diskusia
.neprehliadnite