ako každý Svidníčan, aj ja som bol na Dukle veľakrát – či už povinne zo školy, alebo dobrovoľne na bicykli, len tak. Viackrát som si prezeral ostré črty tvárí na bustách padlých dôstojníkov a čítal tam všetky tie neznáme mená na bronzových tabuliach. Je ich tam vyrytých 1 256 a pod zemou ich z tohto počtu leží presne 565 – všetko vojaci Československého armádneho zboru v ZSSR. V ťažkých bojoch Karpatsko-duklianskej operácie počas druhej svetovej vojny však v tých lesoch aj spolu so Sovietmi a Nemcami vyhaslo násobne viac životov: 73 000! Tí ľudia, ktorí bojovali v náročnom horskom teréne, a nie niekde na rovine, túžili len po tom, aby sa mohli čo najskôr dostať domov k svojim rodinám. Ich cesty sa však skončili tam – v lesoch zalievaných krvou.
Pamätník na Dukle som si pamätal vždy len s Kulichovou sochou sovietskeho vojaka a uplakanej ženy, ktorá sa k nemu túli. Ako dieťa som ani len netušil, že tam v minulosti stáli aj nejaké iné sochy. Kto by nám to vtedy povedal, všakže? Všetko sa redukovalo na nekonečne dlhé pocty a frázovité prejavy venované sovietskym osloboditeľom, ktorým československí vojaci iba pomáhali v bojoch Karpatsko-duklianskej operácie. Pri tých pietnych spomienkach hrali českí a slovenskí vojaci zakaždým akoby druhé husle. A to aj napriek tomu, že Dukla je pamätníkom českých a slovenských vojakov. Tí sovietski majú svoj obrovitánsky pamätník s robustnou hviezdou s piatimi cípmi priamo vo Svidníku, presnejšie na okraji mesta. Sovietov je tam pochovaných 9 000 z celkového počtu 19 000 zabitých. Ten pamätník si tí sovietski vojaci isto zaslúžia, položili svoje životy aj za nás.
Po skončení druhej svetovej vojny sa vojenské pamätníky a cintoríny stavali na princípe, že vojaci jednotlivých armád bývali pochovávaní zvlášť, nezmiešane. Preto je jeden pamätník vo Svidníku, druhý na Dukle. Veliteľom 1. československého armádneho zboru v ZSSR bol generál Ludvík Svoboda a aj on má vo Svidníku štvormetrovú bronzovú sochu – žiaľ, tiež od ideologicky poplatného tvorcu Jána Kulicha. Životný príbeh Ludvíka Svobodu by si zaslúžil osobitné miesto, no nateraz k nemu povedzme len toľko, že to bol on, minister obrany, kto vydal pokyn na stavbu pamätníka na Dukle; ležia tam predsa jeho vojaci. Keby dnes na Dukle stála tá svidnícka Kulichova socha generála Ludvíka Svobodu (ak nebudeme brať do úvahy fakt, že vznikla omnoho neskôr, až v roku 1989), možno by to bolo pre historikov znesiteľnejšie, než Kulichova plastika sovietskeho vojaka a plačúcej ženy. Ako teda vznikol problém s tým nešťastným súsoším?
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.