Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Transsibírskou magistrálou

.michal Novota .klub .cestovanie

Pred sto rokmi ju naši legionári mali v rukách. Ešte skôr, ako sme mali republiku. To v Rusku už nikomu nič nehovorí. Skôr tu spoznáte sovietskeho človeka – veľmi vitálny druh.

Transsibírskou magistrálou ALEXANDR KRYAZHEV/SPUTNIK/PROFIMEDIA

s Martinom Navrátilom, ostrieľaným cestovateľom, sa práve vydávame na veľkú cestu vlakom cez sedem časových pásiem. A začíname, prirodzene, v Moskve, ktorá je drahá, bohatá a výstavná, niekedy až opulentne. Pre chlapca z Bratislavy aj obrovská – už len pohľad na mapu trasy metra mu zatočí hlavu. A čo potom tie stanice? Vždy plné ľudí a na okružnej trase okolo centra dekorované socialistickým realizmom: štuky s kosákmi a kladivami, nadživotné mozaiky revolučných hrdinov. 

Nestihol som byť pionierom, ale obrysy Spaskej veže (to je tá s veľkými hodinami), na ktorej tróni elektricky osvetlená červená hviezda, som v školskej družine vystrihoval z papiera. Pod ňou, v takom smiešnom „zikkurate“ leží Lenin. Tu sa začína naša cesta po stopách československých legionárov. Pre mnohých súdruhov sa tu v minulosti končila. Rady k Leninovej múmii sa vraj kľukatili celým námestím a čakalo sa aj niekoľko hodín (podobne ako na klobásy alebo toaletný papier). Teraz je pred mauzóleom iba hlúčik turistov, väčšina z ruského vidieka a bývalých sovietskych republík. Patrí sa to ešte? Nuž bol tu aj otec, starý otec...  

Približujeme sa k detektoru kovov. Odkrýva sa nám pohľad, ktorý povie o Moskve viac ako niekoľko zväzkov kníh. Na pravej strane kremeľský múr a disciplinovane vysadené jedličky. Na opačnej strane námestia legendárny supermarket GUM, žiariaci miliónmi krikľavých svetiel. Pred ním kolotoče na motívy z filmu Mrázik. Vojaci v zimných uniformách s huňatou čiapkou na hlave nás ako prví uvádzajú do ríše večne zamračených, nazlostených tvárí a rázneho „ňet“ a „nevazmožna.“ Poháňajú nás vpred. Z ampliónov vyrevujú estrádne vianočné hity (Nový rok sú ruské Vianoce), mladý kadet nám pri vstupe k vodcovi revolúcie nariaďuje sňať si kapucne z hláv. Ideme do temného podzemia, akoby do pivnice. To súdruhovia zrejme nedomysleli, ale trafili klinec po hlavičke. „Veď to je už vosková figurína,“ šeptám Martinovi. Vojaci ma rýchlo utíšia, ich prepichujúci pohľad sledujem viac ako hlavného hrdinu tejto morbídnej šou. 

divoký východ

Aj v jeho príbehu zohral epizódu vlak. Do revolučného Ruska ho z emigrácie doviezol zapečatený vagón pod dohľadom nemeckých generálov. Lenin našich legionárov nenávidel. Vedel veľmi dobre, že keby im neprezieraví západní spojenci poskytli pomocnú ruku, mohol Československý armádny zbor po víťaznej zborovskej bitke jeho boľševický experiment rozprášiť. Preto ich chcel odzbrojiť a neutralizovať. Oni sa vzopreli a obsadili Transsibírsku magistrálu – dielo cára Mikuláša II. Masy robotníkov na začiatku krvavého storočia vybudovali viac ako 9 280 kilometrov dlhú trasu, ktorá cez Sibír spojila Moskvu s Vladivostokom. 

Tých vyše deväťtisíc kilometrov sa dá v jednom kuse prejsť vlakom za menej ako týždeň. Ale my máme túlavé topánky, chystáme sa občas cestu prerušiť. Na chrbte máme dva veľké batohy a na sebe svetlomodré páperové bundy. Moskovčania si musia myslieť, že sme nejaký športový tím. Zo stanice Komsomoľskaja po prudkých schodoch stúpame na železničnú stanicu Jarosľavskaja. Najprv bezpečnostná kontrola, ruksaky idú cez röntgen. Je večer a v čakárni je ospanlivá nálada. Niektorí cestujúci akoby prišli z čias legionárov – v kapcoch, vatovaných kabátoch, s veľkými mechmi odfukujú s chrapotom rozvalení medzi stoličkami. 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

.michal Novota .klub
.diskusia
.neprehliadnite