v nórskom Larviku sa 6. októbra roku 1914 narodil manželom Heyerdahlovcom chlapec. Chlapské meno Thor (boh búrky a vojny) dostal po otcovi, ktorý bol sládkom v miestnom pivovare. Mama Alison pracovala ako riaditeľka Larvikského múzea a s veľkou zanietenosťou učila chlapca láske k prírode. Ako mnoho jeho vrstovníkov, aj Thora zaujímali najmä živočíchy. Keď mal desať rokov, vytvoril v rodnom dome malé múzeum. Hlavným ťahákom bola živá vretenica. Otec zasa viedol syna k športu, často spolu bivakovali počas krutých severských zím v miestnych horách. Keď si mal Thor vybrať, čo bude študovať, rozhodol sa takmer bez váhania pre zoológiu a geografiu na univerzite v Osle, no čoskoro zistil, že ho tieto odbory nenapĺňajú, navyše mu všetko pripadalo akademicky ťažkopádne. Napriek tomu napokon štúdium na univerzite úspešne dokončil.
naháči v jaskyni
Popri klasickom štúdiu sa však paralelne vzdelával v oblasti polynézskej kultúry a histórie. Hotovou zlatou baňou na tieto vedomosti bola najväčšia svetová súkromná zbierka literatúry o Polynézii, ktorá patrila bohatému obchodníkovi Bjarne Kroepelienovi z Osla. Po niekoľkých mesiacoch štúdia a konzultácií s nemeckými odborníkmi vypracoval Thor projekt o výskume osídľovania niektorých tichomorských ostrovov živočíchmi. V roku 1936 odišiel s manželkou Liv na ostrov Fatu Hiva, ktorý leží v pacifickom súostroví Markézy, aby tam podrobnejšie skúmal kultúru pôvodných obyvateľov Polynézie. Manželský pár tam žil spôsobom, ktorý by sme dnes mohli nazvať ortodoxným hipisáckym – nahí, v jaskyni, živili sa len tým, čo im poskytla miestna príroda. Po návrate spísali o svojich zážitkoch knihu Hľadanie raja. Keďže onedlho prišla druhá svetová vojna, knihu nikdy nepreložili do iných jazykov a v podstate upadla do zabudnutia. Počas dlhých letných večerov, o ktoré nebolo na ostrove núdza, im domorodci pri ohníčku rozprávali, že ich predkovia prišli z východu cez more. Heyerdahla začalo vtedy čoraz viac zaujímať, ako ľudia osídľovali toto územie. Uvedomoval si, že Polynézania majú mnoho spoločných čŕt s obyvateľmi tichomorského pobrežia Južnej Ameriky, odkiaľ zrejme vyplávali praobyvatelia Markéz. V roku 1941 o tom uverejnil svoj prvý článok.
zrodenie Kon-Tiki
Po druhej svetovej vojne sa Heyerdahl opäť vrátil k svojej hypotéze o osídlení Pacifiku ľuďmi z Južnej Ameriky, vedecká komunita však jeho teórie nebrala príliš vážne. Thor sa zaťal, bol zvyknutý bojovať, a nie sa vzdávať. Pozháňal sponzorov a skontaktoval sa s kamarátmi, ktorých spoznal počas vojny. Spoločne vyrazili do ekvádorských hôr, aby tam zoťali niekoľko balzových stromov, ktoré sú povestné svojím extrémne ľahkým drevom. Po rieke ich splavili až k oceánu a v prístave postavili plť pozostávajúcu z deviatich mohutných kmeňov. Vzorom pri stavbe im bola rytina z 18. storočia. Počas konštrukcie nepoužili jediný klinec ani žiadny iný kov či moderné stavebné materiály. Kmene zviazali konopným lanom a na plť pripevnili bambusovú chatrč, ktorá slúžila ako kajuta. Plachtu vyrobili z ražného plátna – jeden z členov posádky, výtvarník Erik Hesselberg, na ňu namaľoval veľkú hlavu boha Kon-Tiki, syna Slnka starých Inkov. Stavba tohto zvláštneho plavidla vzbudzovala v prístave pozornosť, pričom diváci dokonca uzatvárali stávky, po koľkých kilometroch sa chatrne pôsobiaca plť rozpadne alebo potopí. Jedinými modernými predmetmi, ktoré na svojich plavidlách ľudia predkolumbovských kultúr určite neviezli, boli kovové nože, rádiostanica, hodinky, mapy a sextant.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.