Milí priatelia. Neviem, či to niekoho bude zaujímať, ale naša kapela ČAD funguje už dvadsať rokov. Hráme tú najextrémnejšiu hudbu, akú si dokážete predstaviť. Niečo na ten štýl, že do automatickej práčky nahádžete kamene, dáte najvyššie obrátky a zapnete odstreďovanie. Vyzerá to, že bubon z práčky už-už vyletí, ale nakoniec to ustojí. Ten hrmot je ohromný. Naša hudobná produkcia je v rámci štýlu na vysokej úrovni. Rovnaký rachot vieme zopakovať s minimálnymi odchýlkami aj stokrát. To sa cení.

Výtvarníčka a filmárka Anabela Žigová má za sebou slovenskú premiéru filmu Salto mortale, ale tým sa jej práca na ňom neskončila, teraz sa treba postarať o distribúciu. Vianoce bude tráviť v Prahe, doma je v New Yorku, Paríži aj Bratislave. Cíti sa svetoobčiankou.

Pri čítaní knihy Viktora Kravčenka Žil som pod červenou hviezdou vám môže napadnúť porovnanie s modernými postapokalyptickými románmi.

Ak na vyčarenie udiveného pohľadu na vašej tvári stačí auto nabíjajúce sa zo zásuvky, radšej ani nečítajte ďalej. Zatiaľ čo smrteľníci jazdia na benzín či diesel, v histórii a súčasnosti automobilových vynálezcov sa skrývajú pohony, na ktoré ste zatiaľ ani nepomysleli.

Tu niekde sa končí Bratislava. Aj Bratislava. Časť jej duše. Som v Rumunsku, na delte Dunaja a plavím sa na lodi cez nespočetné množstvo malých kanálov, vodných križovatiek a bažín. Vtáky. Stovky vtákov. Zeleň, zeleň, zeleň. Voda okolo nás tečie a ja sa snažím zachytiť nejaký známy zápach bratislavského Dunaja. Je to tá istá voda, pretiekla mojím mestom, nabrala pachy, špinu, ľudské príbehy, možno aj nejakého samovraha a prišla až sem a tu sa so mnou stretáva. Stretli sme sa zhruba na polceste – ja z Moskvy, ona z Bratislavy a tu spolu teraz trávime poriadne ufučané popoludnie.

Módna návrhárka Dana Kleinert chce, aby slovenská móda nebola len smiešna bublina, ale fungujúci systém, a tak cez Slovak Fashion Council vytvára platformu, ktorá prepája dizajn, výrobu a predaj. Tvrdí, že informácie a vedomosti treba zdieľať.

Stretla som vo výťahu susedku, vymenili sme si pozdrav, stratili vetu o počasí a o tom, či do skladu na rohu ulice došli vajíčka, alebo nie. Boli sme iba na šiestom poschodí, keď mi susedka, povzbudená intimitou výťahovej kabínky, povie, že sa vďaka mne môže pozerať na kolumbijskú telenovelu. Vôbec som tomu nerozumela. Veď aká už len môže byť súvislosť medzi skeptickou blogerkou a nekonečnými drámami, ktoré ustavične vyvolávajú slzy na tvárach divákov pred obrazovkou? Ale pani si trvala na svojom. Keď chýbali štyri poschodia do prízemia, začínam si pripomínať scenáre starého Felixa B. Cañetu.

Minulý týždeň sa definitívne skončil jeden z mýtov popmusic 20. storočia. Začiatkom novembra vyšli v kompletnej podobe legendárne nahrávky The Basement Tapes od Bob Dylana s The Band.

Posledné týždne sa nič nedialo. Pripomína mi to Wernishom nájdený text, keď robil nočného strážnika a v knihe zápisov našiel text: Dnes v noci sa nič nestalo, len medzi druhou a treťou hodinou v noci som spadol zo stoličky. Včera vypukol útok udalostí. Ako hovorí Neil Gaiman, udalosti sú zbabelci, útočia v svorkách. Mám rád anglické slovo coward, znie tak starodávne.