Toto je však opis živej ruskej reality z prvej polovice 20. storočia: „Napriek tvrdým policajným opatreniam a izolovaní obetí hladu, Dnepropetrovsk bol plný hladujúcich vidiečanov. Mnohí ležali na zemi v okolí železničných staníc a nevládali už ani len žobrať. Ich deti s napuchnutými bruškami už boli len kosť a koža. (...) Pred večerom sme dorazili do dediny Petrovo. Všade vládlo nezvyčajné ticho. ‚Pojedli sme všetkých psov, preto je tu ticho,‘ povedal dedinčan, ktorý nás viedol k politickému oddeleniu. ‚Ľudia nechodia von, nemajú sily,‘ poznamenal.“ Tieto riadky hovoria o hladomore v dvadsiatych rokoch, keď vinou sovietskej hospodárskej politiky zomrelo na Ukrajine niekoľko miliónov ľudí.
Kniha pôvodne vyšla v roku 1946 v USA pod názvom I Choose Freedom a stala sa jednou z prvých dôrazných obžalôb sovietskeho režimu v čase, keď svet ešte sníval o spolupráci s komunistami. Následne bola preložená do viac ako dvadsiatich jazykov.
Viktor Kravčenko (1905 – 1966) bol synom priemerne chudobnej ukrajinskej rodiny a ako mnoho iných spočiatku uveril ideálom komunizmu. V roku 1929 vstúpil do komunistickej strany, prešiel mnohými funkciami a postupne sa stal riaditeľom viacerých podnikov v metalurgickom priemysle. Dostal sa do kontaktu s najvyššími pohlavármi režimu, sledovala ho tajná polícia, čelil jej mučeniu, obvineniam a politickým čistkám, a získal tak prehľad o povahe režimu z tej najvnútornejšej strany. Keď sa mu v roku 1944 podarilo dostať na zahraničnú misiu do USA, ušiel a stal sa jedným z najznámejších prebehlíkov. Tu začal písať svoje svedectvo.
V máloktorej inej knihe nájdete takú hutnú charakteristiku totalitného režimu. Na vyše päťsto veľmi pútavo napísaných stranách obsahuje všetko, čo k tomu patrí – pôvodné idealistické nadšenie, opis historického a sociálneho prostredia, rodinných vplyvov autora a úprimného hľadania nového spôsobu života. Autor približuje postupné kontakty s neuveriteľnými absurditami režimu, poznávanie nespravodlivosti na osudoch priateľov, kontakty s politickými čistkami, neustále sledovanie tajnou políciou, mučenie, udávanie a povinnosť udávať iných, podriaďovanie sa systému pre všadeprítomný strach či stále živú vieru v „lepšiu budúcnosť“, ... až pokiaľ toho nie je príliš veľa, následné využitie šance a vykročenie do azylového prázdna v neznámej krajine.
Nezaobalené ukrutnosti človeka chytia za srdce aj rozum, napríklad keď Kravčenko opisuje spomínaný ukrajinský hladomor, ktorý je takto v literatúre iba veľmi zriedkakedy zachytený. Počas neho ako komunistický funkcionár chodil na vidiek a dozeral na proces združstevňovania. Milióny chudobných rodín, ktoré odmietli vstúpiť do kolchozov a odvádzať ďalšie dávky, keďže by im už nezostalo na živobytie, boli vyhlásené za kulakov a ich otcovia odvedení na Sibír ako sabotéri hospodárskeho plánu. Kravčenko bol svedkom, ako mnohé ženy v zúfalstve zapálili svoje domy a spáchali samovraždu. Pritom v takýchto hladujúcich dedinách nachádzal prísne strážené zásoby vyprodukovaného mlieka – určeného na vývoz do zahraničia, aby západné krajiny mohli obdivovať komunistickú prosperitu.
Autorov otec bol hrdinom proticárskeho povstania v roku 1905, pre čo bol viackrát zatknutý a väznený. Keď o vyše desaťročie neskôr nastúpili k moci boľševici, jeho minulosť a ľavicové ideály mu síce spočiatku vybudovali dobrú povesť, no on sa s poznávaním boľševického charakteru postupne od verejného života dištancoval a do komunistickej strany už nevstúpil. Keď Viktora počas čistiek ako milióny iných ľudí obvinili zo sabotáže, vyčítali mu aj „protisovietsky charakter“ jeho otca. Hrozilo mu vylúčenie zo strany, profesijná likvidácia a následne možno gulag, veď ktovie, kde všade sa môžu skrývať protištátne živly. Cez rôzne kontakty sa mu podarilo zohnať pôvodné archívne potvrdenia o otcovom väznení a ten sa už iba trpko usmieval, že cárska polícia musí pomáhať chrániť syna pred políciou socializmu.
Oproti iným knihám o komunizme má tá Kravčenkova významnú prednosť v pôvode jej autora. Jednak pre obrovskú informačnú hodnotu, keďže autor píše z vlastných skúseností a ako príslušník inteligencie o živote v ZSSR, pochopiteľne, veľa vedel. Veľká prednosť je však tiež v tom, že ako Rus knihu písal s bolesťou, citom a láskou k svojej krajine a ľuďom v nej. Z knihy to veľmi cítiť a ani akokoľvek seriózna analýza zahraničného autora to nemôže nahradiť.
.autor pracuje v ÚPN a je šéfredaktor Postoy.sk.
Kniha pôvodne vyšla v roku 1946 v USA pod názvom I Choose Freedom a stala sa jednou z prvých dôrazných obžalôb sovietskeho režimu v čase, keď svet ešte sníval o spolupráci s komunistami. Následne bola preložená do viac ako dvadsiatich jazykov.
Viktor Kravčenko (1905 – 1966) bol synom priemerne chudobnej ukrajinskej rodiny a ako mnoho iných spočiatku uveril ideálom komunizmu. V roku 1929 vstúpil do komunistickej strany, prešiel mnohými funkciami a postupne sa stal riaditeľom viacerých podnikov v metalurgickom priemysle. Dostal sa do kontaktu s najvyššími pohlavármi režimu, sledovala ho tajná polícia, čelil jej mučeniu, obvineniam a politickým čistkám, a získal tak prehľad o povahe režimu z tej najvnútornejšej strany. Keď sa mu v roku 1944 podarilo dostať na zahraničnú misiu do USA, ušiel a stal sa jedným z najznámejších prebehlíkov. Tu začal písať svoje svedectvo.
V máloktorej inej knihe nájdete takú hutnú charakteristiku totalitného režimu. Na vyše päťsto veľmi pútavo napísaných stranách obsahuje všetko, čo k tomu patrí – pôvodné idealistické nadšenie, opis historického a sociálneho prostredia, rodinných vplyvov autora a úprimného hľadania nového spôsobu života. Autor približuje postupné kontakty s neuveriteľnými absurditami režimu, poznávanie nespravodlivosti na osudoch priateľov, kontakty s politickými čistkami, neustále sledovanie tajnou políciou, mučenie, udávanie a povinnosť udávať iných, podriaďovanie sa systému pre všadeprítomný strach či stále živú vieru v „lepšiu budúcnosť“, ... až pokiaľ toho nie je príliš veľa, následné využitie šance a vykročenie do azylového prázdna v neznámej krajine.
Nezaobalené ukrutnosti človeka chytia za srdce aj rozum, napríklad keď Kravčenko opisuje spomínaný ukrajinský hladomor, ktorý je takto v literatúre iba veľmi zriedkakedy zachytený. Počas neho ako komunistický funkcionár chodil na vidiek a dozeral na proces združstevňovania. Milióny chudobných rodín, ktoré odmietli vstúpiť do kolchozov a odvádzať ďalšie dávky, keďže by im už nezostalo na živobytie, boli vyhlásené za kulakov a ich otcovia odvedení na Sibír ako sabotéri hospodárskeho plánu. Kravčenko bol svedkom, ako mnohé ženy v zúfalstve zapálili svoje domy a spáchali samovraždu. Pritom v takýchto hladujúcich dedinách nachádzal prísne strážené zásoby vyprodukovaného mlieka – určeného na vývoz do zahraničia, aby západné krajiny mohli obdivovať komunistickú prosperitu.
Autorov otec bol hrdinom proticárskeho povstania v roku 1905, pre čo bol viackrát zatknutý a väznený. Keď o vyše desaťročie neskôr nastúpili k moci boľševici, jeho minulosť a ľavicové ideály mu síce spočiatku vybudovali dobrú povesť, no on sa s poznávaním boľševického charakteru postupne od verejného života dištancoval a do komunistickej strany už nevstúpil. Keď Viktora počas čistiek ako milióny iných ľudí obvinili zo sabotáže, vyčítali mu aj „protisovietsky charakter“ jeho otca. Hrozilo mu vylúčenie zo strany, profesijná likvidácia a následne možno gulag, veď ktovie, kde všade sa môžu skrývať protištátne živly. Cez rôzne kontakty sa mu podarilo zohnať pôvodné archívne potvrdenia o otcovom väznení a ten sa už iba trpko usmieval, že cárska polícia musí pomáhať chrániť syna pred políciou socializmu.
Oproti iným knihám o komunizme má tá Kravčenkova významnú prednosť v pôvode jej autora. Jednak pre obrovskú informačnú hodnotu, keďže autor píše z vlastných skúseností a ako príslušník inteligencie o živote v ZSSR, pochopiteľne, veľa vedel. Veľká prednosť je však tiež v tom, že ako Rus knihu písal s bolesťou, citom a láskou k svojej krajine a ľuďom v nej. Z knihy to veľmi cítiť a ani akokoľvek seriózna analýza zahraničného autora to nemôže nahradiť.
.autor pracuje v ÚPN a je šéfredaktor Postoy.sk.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.