Dokument Arnolda Kojnoka o historikovi Jánovi Mlynárikovi, ktorý zrkadlí nielen jeho osobu ale aj dobu, v ktorej žil.

Vlastní úspešnú IT firmu. Keď za ním prišiel človek zo štátneho úradu a núkal možnosť dohodnúť sa na spoločnom kšefte, nahneval sa. Išiel na políciu a hovoril o tom s médiami. Nechce žiť v krajine, kde kradnúť je normálne. Michal Truban.

Treba to povedať úplne zreteľne a nahlas. Nielen my Stredoeurópania vieme natlačiť kapustu do suda, a potom z nej žiť pol roka. Takisto, ak nie lepšie, sú na tom Kórejčania so svojím šťavnatým a hodvábne hebučkým kimči.

Skúsenosti o tom, ako môže rakovina zmeniť nielen vaše telo, ale aj psychiku. Hostia programu: prezidentka Ligy proti rakovine Eva Siracká a psychoterapeutka Mária Andrášiová. Moderoval Tibor Máhrik.

Žijeme síce eurovalom, predčasnými voľbami či gréckym referendom, no nemali by sme zabudnúť na koptských kresťanov v Egypte. Nežije sa im ľahko.

Facebook je miesto, kde to žije. Riešia sa tam otázky budúcnosti ľudstva, koľko generácií ešte musí vymrieť, aby ľudia zmúdreli a prestali voliť Fica a tiež tam koluje neanonymný prieskum volebných preferencií.

Žijeme v dobe, kedy je každá výstrednosť oslavovaná ako „inakosť“. Rôzne zadefinované menšiny so svojou inakosťou okázalo konfrontujú ostatných a nezriedka si na základe nej nárokujú zvláštne práva. V minulosti to však menšiny robili inak.

V jednom z troch našich vojenských výcvikových priestorov, na Lešti, býva necelých sto obyvateľov. Podliehajú zvláštnemu režimu. V čase vojenských cvičení čelia zvýšenému hluku a návštevy k nim môžu prísť iba s povolením ministerstva obrany. Ako sa žije v  susedstve s armádou?

Mladý Panamčan sa predo mnou rozhovoril o dvoch týždňoch, ktoré strávil v Havane. Do detailu. O rodine, ktorá ho nadšene privítala, aj o prekvapení z prímorského mesta, kde takmer nie sú lode. Pripomenulo mi to dojmy mnohých ďalších, ktorí na Ostrov prídu prvýkrát a sú plní nadšenia a šťastia. Najúžasnejšie, čo mi ten Panamčan povedal, bolo, že vďaka Kube dokázal žiť bez internetu. Pätnásť dní neposlal nikomu email, nečítal tweety, ani nekontroloval lajky na facebooku. Pri návrate sa cítil akoby sa vracal z rehabilitačnej kliniky.

Sú ľudia, ktorých je radosť počúvať. Po rokoch som si opäť s veľkou radosťou vypočul rozhovor z roku 1992 s významnou osobnosťou ruskej kultúry, filológom a umenovedcom Dmitrijom Lichačovom. Témou rozhovoru bol on sám, jeho život, pohľad na svet, na ľudí a všetko, čoho sa človek dotýka, čo doňho vstupuje a čo s tým môže urobiť, aby zostal človekom, aby bol viac ako človek v bežnom chápaní tohto slova. Lichačov žil v 20. storočí. Doslova (1906 – 1999). Bol svedkom dvoch revolúcií, troch vojen, prežil štyri roky v lágri, čistky konca 30. rokov aj leningradskú blokádu, stal sa akademikom, najuznávanejším odborníkom na staroruskú kultúru, získal množstvo ocenení.