„Prekvapíte ma dneska, pane? Čo poviete, prekvapíte?“ takto ma oslovil pri mojej prvej prechádzke Prešovom istý chlapík, hore bez a s cigaretou, vlasy aj okuliare na spôsob hipíka zvýraznili, že má vyťatô. „Pane,“ odpovedám ja, „rozhodol som sa, že vás prekvapím tým, že vás neprekvapím.“ „To ste ma teda vôbec neprekvapili, pane,“ odpovedá. „Ale zato vy ste ma mimoriadne osviežili,“ vravím mu. Nemuseli sme ani v náznaku vypovedať, že ide o prachy, obom nám to bolo od počiatku jasné.

Časť rodiny mojej ženy Ludmily pochádza z Ukrajiny, z oblasti, pre ktorú sa vžilo označenie Volyň. Z mnohých detí, ktoré mali ukrajinská prababička a pradedo, zostala len Ludmilina babička a jej sestra, ktoré utiekli do Česka. Všetci ostatní zahynuli. Časť v dvadsiatych rokoch, keď sa krajinou prehnali boľševici a Pilsudského Poliaci, zvyšok za druhej svetovej vojny.

Pamätám sa, ako som prvýkrát počas svojej práce na Úrade vlády mala ísť do rómskej osady. Bývam v Bratislave, rómsku osadu som videla len z vlaku alebo auta, aj to len chvíľočku, kým som zhrozene (zhnusene?) neodvrátila zrak.

Chorvátsko neklame telom, ale svojím pobrežím. Tak ako ten, kto bol iba v Hurghade alebo v inom egyptskom letovisku, netuší nič o tom, ako vyzerá skutočný Egypt, tak milióny z nás, ktorí za posledné roky boli iba na chorvátskom pobreží, netušia, aká je vlastne Chorvátsko krajina. Stačilo by sa pritom pozrieť len do Záhrebu, hoci aj tu platí, že je to hlavné mesto, a teda nie celé Chorvátsko. V prípade Záhrebu je to však celá štvrtina Chorvátska, a to je čo povedať. Ono stačí len priletieť na záhrebské letisko.

Auto začalo konečne chladiť a spojka, hoci s chrčivým zvukom, vyzerala, že do Česka vydrží, a to napriek tomu, že nás za Drážďanmi čakal prejazd Krušných hôr. Okruh okolo Berlína bol ten sobotný večer poloprázdny, a tak cesta od Baltského mora do Prahy ubiehala rýchlejšie, než som čakal a zdalo sa, že ani železnú rezervu vo výške nejakých 250 eur (na odťah do servisu a vlak domov) možno potrebovať nebudeme.

Kvantové číslo, ktorým sa rozlišujú jednotlivé druhy kvarkov, sa v angličtine volá flavor. Do slovenčiny to prekladáme buď ako chuť, alebo ako vôňa. Lenže chuť a vôňa sú dve značne odlišné vlastnosti. Takže čím sa to tie kvarky vlastne líšia?

Lidice pozná v Česku každý. A vo svete tiež dosť ľudí, možno ešte viac, než Václava Havla. Český Malín nepozná skoro nikto. A presa je z hľadiska tragiky ľudských osudov Český Malín s Lidicami porovnateľný. Šesťstopäťdesiat tunajších Čechov, ktorých rodiny sem do ukrajinského Haliču prišli v devätnástom storočí, bolo upálených alebo zastrelených práve pred sedemdesiatimi rokmi počas dodnes neobjasnenej hroznej akcie vojakov v nemeckých uniformách.

Volala mi kamarátkina mama, aby som sa jej pozrela na tých internetoch, kedy a kde dávajú toho Renoira a koľko vlastne teraz stojí lístok do kina, lebo ona tam nebola aspoň 30 rokov. Rozmýšľala som, či aj moja mama bola v kine, odkedy som jej sedela na kolenách v Obzorke na Lassie sa vracia, ona mi čítala titulky a spolu sme si pri tom poplakali. No, možno so žiakmi ako dozor na nejakom vojnovom sovietskom filme. Občas mamu zoberiem na koncert či do divadla, ale do kina, to mi nikdy nenapadlo. Chodia vôbec ešte seniori do kina? A na aké filmy?

Je fešný ako manekýn z módneho časopisu. V štrnástich prvýkrát ušiel z domu. Nikdy neštudoval na filmovej škole. Začínal ako asistent v maďarskej televízii. Dnes je z neho jeden z najuznávanejších svetových režisérov. Volá sa Benedek Fliegauf.

Už mi konečne zasa všetko smrdí od dymu. Milujem tú vôňu (aj keď ma minule preto vyhodili z vlakového kupé, že „slečinka, ale takto sa do vlaku nenastupuje, takíto vyúdení, kto to kedy videl, no jaké by to bolo, keby tu každý takto smrdel od dymu?" Slušne som sa ospravedlnila ujovi a vyšla von do uličky. Ako som vychádzala, všimla som si, že z uja strašne tiahne chľast...).