Projekcia budúcnosti neslúži na to, aby sme vedeli, čo sa stane v roku 2030. Žiadny prognostik budúcnosť nepozná, a je to úplne v poriadku. Význam jeho práce spočíva v niečom inom: aby zveličil problém súčasnosti. Ako sa to podarilo dlhodobej vízii vlády Roberta Fica?

Porno, pornografia, porno-kultúra, pornokracia – nazvime ju hocijako – stala sa od šesťdesiatych rokov minulého storočia dominujúcou kultúrou západnej civilizácie. Rýchly nástup internetu jej hegemóniu potvrdil a trend naznačuje neustávajúci rozmach.

Pred očami mám obraz malej krajiny v srdci Európy, ktorá si hľadá vlastnú identitu. A okolo nej sa rozprestiera svet z konca 20. storočia. Svet, v ktorom sa dali do pohybu mohutné islamské zástupy, aby začali napĺňať priestor, vyprázdnený po čiastočnom riešení problému Východ – Západ a aby s hrozivou jednoznačnosťou začali svoj boj o presun ťažiska svetovej rovnováhy. Svoj boj za právo byť pri tom, keď sa rozdeľujú zdroje, byť pri tom, keď sa koncipuje vízia novej budúcnosti. Keď hovorím o vízii novej budúcnosti, myslím to vážne. Model necelej desiatky percent svetovej populácie, ktorá spotrebúva takmer dve tretiny svetových zdrojov, nemôže byť modelom, o ktorý sa treba a možno vážne usilovať. Nové hodnoty musia byť hodnotami pokoja, morálky, skromnosti, priateľstva, tolerancie. V opačnom prípade nás čaká rozpad svetového ekosystému, regionálne konflikty, nové otroctvá, nové totality. Európa to vie a začína budovať nový spoločenský útvar, zbavený nezmyselných prekážok, ktoré bránia mobilite, útvar zbavený nezmyselných predpisov, ktoré bránia výmene tovarov a služieb a znemožňujú výmenu informácií a slobodný rozvoj každého človeka. V tejto chvíli veľkých metamorfóz malé Slovensko vidí svoj príspevok k tomuto procesu v tom, že namiesto hrdej tváre a svojráznych čŕt ukáže svetu grimasu zakomplexovaného, rozškriepeného, nesamostatného spoločenstva. Ako inak interpretovať hašterivú snahu malého národa, ktorý odrádza aj tých niekoľkých odvážlivcov, ochotných investovať do deformovanej slovenskej ekonomiky, ktorá sa bez zahraničnej pomoci jednoducho nemôže postaviť na nohy. A odrádza ich jedným-jediným – hlasným volaním zriecť sa jednoty s Českou republikou, svojou manifestáciou netolerancie k vlastným spoluobčanom.

Bývalý podpredseda vlády Českej republiky Alexander Vondra sa úprimne poďakoval zástupcovi generálneho riaditeľa Európskej komisie pre vonkajšie vzťahy Hughuesovi Mingarellimu za mimoriadnu kvalitu dokumentu Komisie z 3. decembra 2008, ktorý zadefinoval ponuku EÚ šiestim východoeurópskym krajinám v rámci iniciatívy Východné partnerstvo.

Slovenská rodina sa výrazne mení: ešte nedávno bolo normou mať deti dve, dnes je normou už len jedno dieťa. Slovensko sa tak mení na národ jedináčikov. Aké to bude mať pre náš život následky? Staneme sa národom egoistov, ktorí myslia iba na seba?

29. marca 2004 vstúpilo Slovensko oficiálne do NATO. Aj napriek počiatočnému skepticizmu sa v referende väčšina obyvateľstva vyjadrila za vstup do Aliancie. Aké dôležité to bolo, vidíme dnes.

Prešlo 18 rokov, odkedy Slovensko vstúpilo do Atlantickej aliancie. Je naše členstvo dospelé aj naozaj, alebo iba počtom rokov? Pod lampou hovorí Martin Bútora, ktorý bol vtedy veľvyslancom Slovenska v USA, a teda skutočne v centre diania.

Sociologička Zora Bútorová z Inštitútu pre verejné otázky je presvedčenou zástankyňou reprodukčných práv žien. Pre .týždeň sa vyjadrila, kam ide vývoj týchto práv v USA po zrušení Roe verzus Wade, a čo to môže znamenať pre Slovensko.

O novej parkovacej politike primátora Bratislavy Matúša Valla sa toho popísalo veľa, no stále nie je zrejmá jej konečná realizácia. Síce poznáme ceny, no nepoznáme detaily. Celý projekt je totiž len v začiatočnej fáze a vývoj je v procese.