keď sledujeme agresiu Ruska proti Ukrajine, čo nám to v spätnom pohľade hovorí o vstupe SR do NATO?

Martin Bútora: Je hrozné, že sa musel udiať tento brutálny útok na Ukrajinu, aby sme si jasnejšie uvedomili, aký význam má naše členstvo v NATO, aké je dôležité, že dnes nie sme napríklad v situácii Moldavska, Gruzínska či Ukrajiny. Bol to ozaj historický míľnik. No keď sa nám to podarilo, začali sme svoje členstvo pokladať za samozrejmosť. Niektoré veci pociťujeme, žiaľ, až pri súčasnej hroznej agresii.

niekedy v roku 1992 alebo 1993 sme s tvojím synom Danom chodili za predstaviteľmi vtedajších slovenských politických strán a pýtali sme sa ich, čo si myslia o potrebe členstva SR v Atlantickej aliancii. Nechápali, o čom je reč... Niektorým sme museli od základu vysvetľovať, o čo ide. Pamätáš si na to naše vtedajšie zahraničnopolitické „bezvedomie“?

Áno. Výraznejšie to vystúpilo do popredia po voľbách v roku 1992 a v súvislosti s rozpadom Česko-Slovenska. Milan Kňažko neskôr priznal, že musel na grémiu HZDS presviedčať prítomných o našej západnej orientácii. Pretrvávali tu predstavy o neutralite, o „moste“ medzi Západom a Východom, o tom, že sa nemáme hrnúť do novej aliancie po tom, čo sme z jednej vystúpili, atď. Mnohé naše ďalšie problémy súviseli s politikou, ktorú Mečiar a jeho ľudia vykonávali v rokoch 1994 až 1998.

súčasní podporovatelia ruskej politiky hovoria, že príčinou dnešnej vojny na Ukrajine je rozšírenie NATO, vraj bolo porušením slova, ktoré kedysi dali Američania Gorbačovovi. Podľa nich sme vinní za utrpenie ukrajinského ľudu. Čo na to hovoríš?

Takéto tvrdenia sa odvolávajú na ministra zahraničných vecí USA Jamesa Bakera, ktorý sa v skoršej fáze rokovaní o zjednotení Nemecka vraj vyjadril v tomto zmysle; výklady americkej a ruskej strany sa o tomto údajnom výroku líšia. Podstatné však je, že keď došlo k prvej vlne rozširovania, NATO aj jeho členské štáty intenzívne komunikovali s Rusmi.