Na svojej poslednej tlačovke sa náhle rozhodol, že asi vstúpi do politiky. Že už konečne tam musí prísť niekto ako on – niekto, kto si nedáva servítky pred ústa.

Dá sa z fundamentalizmu smiať bez toho, aby sme sa vysmievali z náboženstva? Iránska režisérka a dokumentaristka Sou Abadi s tým žiadny problém nemá a napriek tomu, že ju odhovárali, natočila komédiu o extrémizme a nepochopení podstaty Boha.

Tak sme tu mali dva pochody. Udiali sa v jednom meste, len niekoľko stoviek metrov od seba a približne v rovnakom čase.

Dňa 1.10. 1998 sa Vladimír Mečiar s nami lúčil pesničkou: „S Pánom Bohom idem od vás, neublížil som nikomu z vás.“ Ublížil síce celému Slovensku, ale to ho nezaujímalo. Sebaľútostivo zamával divákom z televíznej obrazovky – a neodišiel.

Kde sa stratil Boh? Túto otázku kládol Štefan Hríb trom českým katolíckym duchovným. Odpovedali jednoznačne: ani jednému z nich sa Boh nestratil; Boh je pre nich všadeprítomný.

Počas poslednej návštevy Izraela mi pri pohľade na judskú púšť vo Wadi Quelt zišli na myseľ slová osemdesiateho žalmu o pastierovi, ktorý vedie Izrael a tróni nad cherubmi.

Jeden zo zakladateľov dadaizmu, nemecký spisovateľ Hugo Ball, 21. mája 1917 vo svojich denníkových záznamoch napísal: „Nie je vidieť Boha, nie je vidieť ľudí. 

Mám rada pôst. Lepšie povedané pôstne obdobie. Nie, nie je to len o mäse ani o jarnej očistnej kúre. Je to o mne a Bohu. Svet sa spomalí, stíchne. A stíchne aj moje srdce. 

Mám takú chuť na perky, že sa to ani vysloviť nedá. Minule sme sa dohadovali, či sa robia zo zemiakového, alebo z rezancového cesta. Roky sme ich nejedli, roky o nich iba rozprávame. Naposledy ich robila babka, ktorú si milosrdný Boh povolal ešte v roku 1997.

Nebo a peklo sú podobenstvá. Ak existuje Boh, jeho dielom je nebo. Kto vytvoril peklo? Ten – ak existuje –, ktorý chcel Boha nahradiť. Nebo aj peklo majú mnoho tvárí. Pri niektorých striasa. Sú hnusné. Ako inak by sme mohli vnímať opak hnusného?