Dňa 10. novembra 2011 zomrel Ivan Martin Jirous, zvaný Magor. Veľký básnik, múdry a slobodný človek. Československý underground prišiel o svojho otca.

Viete, čo je to djent? Hoci ide o najmladšie z moderných pnutí v tvrdej gitarovej hudbe, už má svoje veľké hviezdy. A Tosin Abasi patrí medzi tie najjagavejšie. Mohli ste ho vidieť 11. septembra v bratislavskom Randale.

Od 15. augusta do 2. septembra sa v Košiciach konal štvrtý ročník festivalu súčasného umenia, určeného pre verejné priestory mesta, Street Art Communication.

Aj vy by ste radšej trávili viac času so svojimi deťmi? Koľkokrát ste si za posledný rok pomysleli – teraz budem intenzívne pracovať, všetku energiu vrhnem do plnenia povinností, aby som mal neskôr voľno, a POTOM všetok čas venujem svojej rodine. Koľkokrát si to za posledných 10 rokov takto vo svojom vnútri povedal? Podľa mňa zakaždým, keď odchádzal od svojej rodiny na tréning či zápas. Má to však jeden háčik. Žiadne POTOM už totiž nemusí byť. Nebolo ani v prípade Paľa Demitru, ktorý rozbiehal svoju avizovanú poslednú profisezónu. Posledných zopár desiatok zápasov, a potom už len radosti života. Po tejto sezóne plánoval už len rodinu, výchovu dvoch krásnych detí a podporu mládežníckeho hokeja.

Je teplo a uhorková sezóna. Pred sto rokmi v tomto čase sa v peštianskych novinách písalo o „fiumskom (rijeckom)“ žralokovi. Teraz sú správy o prepúšťaní vo verejných médiách. Píšu o tom ešte aj vo vzdialenom Nemecku. Doma to ľudí veľmi nezaujíma. Na výzvu Odborárskej rady prišlo pred budovu Maďarského rozhlasu len čosi vyše stovky demonštrantov.

Zámožná Európa i zámožná Amerika sa topia v deficitoch a dlhoch vinou nafúknutých sociálnych štátov, ktoré dnes buď existujú (Európa), alebo sa na nich pracuje (Spojené štáty).

Pätnásta Pohoda sa oprávnene dostala medzi európsku festivalovú špičku. Najrešpektovanejší festivalový server VirtualFestivals.com jej dal 9 z 10 bodov, čo je toľko, ako získal Roskilde a o jeden bod viac než získal Glastonbury.

Nikdy som nehral na žiadnom nástroji. Mali sme síce doma klavír, ale ten bol vždy rozladený a používali sme ho len na Medveďku, daj labku. Keď sme mali 16 rokov, kúpili sme si s kamošom Midim v Zlatých Moravciach gramce. Najlacnejšie, aké boli na trhu, ale také, na ktorých sa dalo mixovať. Museli sme si spraviť z dosák „šasi", lebo tie gramce stáli na takých chabých oceľových nôžkach, takže sa pri každom skreči hýbal celý gramofón. To bola investícia dvakrát 1 000 korún za gramofóny, nejakých 6 000 stál mixák, repráčik sme mali od kamaráta. Tak sme začali dídžejovať.

Spisy objavené v pozostalosti Lászlóa Németha sú naozajstnou senzáciou. Autor ich napísal medzi 10. a 20. novembrom 1956. Dajú sa prečítať v tohoročnom aprílovom čísle mesačníka Hitel. V Maďarskej kolektívnej pamäti je rok 1956 čiernou škvrnou a podivným javom.

Analytici sa zhodujú, že ide o ekonomický nezmysel. Médiá sa zámeru rozdávať chudobným múku a cestoviny vysmievajú. Základné otázky si však položil málokto. Žijú u nás ľudia, ktorí skutočne hladujú? Kto a ako im pomáha?